Stratil sa. Jeho cesta nikam neviedla. Ešte na chvíľku chcel blúdiťtýmto labyrintom. Nedúfal, že po ňom pošlú záchrannú akciu, ale chcelupozorniť, že sa posnažil o všetko. Vyšiel von z jaskyne. Uvidelpriepasť a rozmýšľal. Trochu presvitalo, tak mohol písať správu. Nejakosa vyšmaťľal von i napriek ťažko opuchnutej, zlomenej nohe. -
Volám sa Aleš. Ľudia ma volajú ale Večnák, lebo čosi večne musímvymyslieť a večne frflem. Vybral som sa na Vrch. Keďže čakám nazáchranu a nemám čo robiť – pomoc vždy mešká, ak vôbec príde – napíšemniečo, čo ma sem dostalo. Neviem kedy to začalo. Len viem, že počasmôjho života som nevedel čo robiť. Odvážil som sa reagovať na jednuponuku – stratiť som nemal čo(žobrák môže stratiť iba život), mohol somlen získať. A odmena – ktorá ma čaká na Vrchu – je to, po čom veľmitúžil. Teraz vidím, že tá odvaha bola zbytočná a na cestu na Vrch somsa nemal vydať. Ale som tu, a minulosť nezmením. Zozbierali nás zrôznych kútov. Niektorí tu už boli od mala vedení na túto cestu, iníprišli neskôr. Ja som sa vychystal na túto cestu s poriadnym batohom,.Somár, stačilo pár najnutnejších vecí. Ale ako teraz, ani vtedy niktonebol, kto by mi poradil.
Najprv nás vyskúšali ako znesieme tmu. Vkrytom voze sme stratili orientáciu i tváre druhých. Stratil som z očítú, s ktorou som sa pred cestou zoznámil. Vo voze som ju stratil z očía keď sme vystúpili, nevideli sme sa nájsť. Trvalo to dlhšie.Pospomínal som si, čo nám hovorili v základnom tábore – že nás budeveľa(no nie každý dôjde), že si máme pomáhať, pár veci povedali onebezpečenstvách, ale tie nám pomôžu riešiť i druhí. Tak ako druhí námpomôžu pri výcviku. Doteraz neviem kedy bude ten výcvik. Povedali nám,že Ježiš to už vyšiel a za ním mnoho iných. Kto je Ježiš? Čo máspoločne s tou Odmenou? Keď som volal, prosil, pýtal sa – odpoveďžiadna. To, čo som o ňom počul, bolo zaujímavé, ale bolo to tak dávno,čo to spravil, že ani nedúfam že mi tá správa nejako pomôže pri mojomvýstupe.
Prišli sme na štartovaciu plochu. Bolo to pár jemnýchkaskádových plôch. V diaľke bol Vrch. Ani sa nezdal taký ťažký a veľký,ako vtedy, keď som ležal pri jeho upätí so zlomenou nohou. Ale o tomneskôr. Boli tam stánky, boli tam ľudia. Až som žasol koľko ľudí tamje, a kto vlastne tam je. Bola tam výborná nálada. S kým sa dalo, s týmsom sa zoznámil. Niektorí vyrážali sami. No „samotárov“ som počasniekoľkých dní videl veľa – dochrámaných, dolámaných, poobväzovaných,slepých, chorých, polomŕtvych i zomierajúcich. Ale i mŕtvych som videldoniesť. Preto sme sa rozhodli ísť skupina. Vedeli sme, že po Vrchmôžeme ísť spolu, no skôr či neskôr išiel každý tou svojou. Ale aj taksme dokázali udržať medzi sebou spojenie.
Kým sme šli k Vrchu, bola tovlnovitá rovina. Pokrytá lesom i trávou. A občas nejaká jama prikrytá –a človek ak si nedal pozor – hupsol. Aj v lese bolo nebezpečne, alespoločnými silami sa dalo. Pred vstupom do lesa som stretol tú, ktorúsom predtým stratil. Aj keď sme sa oddelili od skupinky, tak až namenšie nebezpečenstvá nám nič nehrozilo. I trochu sme odolávali. Bolisme však v tesnom závese za skupinkou. Tá sa postupom menila –pribúdali i ubúdali ľudia, niektorí odišli vlastnou cestou.
Blízkoúpätia Vrchu, začalo skalnaté územie a začínali prepadliny i rokliny.Ponad jeden kaňon viedla iba klada. Dalo sa po nej bezpečne prejsť, alečlovek nesmel stratiť rovnováhu. Ešte zo začiatku, strácalo to dievčarovnováhu. Snažil som sa jej pomôcť. Keď sa to ako tak podarilo, ktosido mňa drgol a som zletel z klady. Jednou rukou som sa chytil nohydievčaťa a druhou klady. Trošku sa vychýlila, ale nepadla. So strachomv očiach som zakričal o pomoc. Dievča to nezvládlo a začalo mi nadávať.Riskol som to – pustil som sa jej a chytil klady. Modlil som sa, abyJežiš pomohol, lebo som vedel, že ak padnem, bude to zle a bolestivé.Zrazu, z nepochopiteľných príčin začala kričať a skákať mi po rukách.Moje prsty nevydržali a padol som. Pád zbrzdil štrk – doteraz si hoobčas pripomeniem a zmrazí ma. Ale pri všetkej tej smole som si zlomilnohu. Ako som tak ležal, kričal som sťa žobrák, reval som po ľuďoch abypomohli, ale nič. Človeka ani tak tá zlomená noha nebolela, akoposmešky a urážky ľudí, aký som nešikovný.
„To si mal takto, druhý razonak, „ hovorili, ale nikoho nenapadlo mi hodiť lano, vytiahnuť ma,alebo aspoň poslať lieky. A o to viac to bolelo, o čo viac si človekuvedomoval, že to boli ľudia, ktorí boli určení, aby pomáhali, že toboli ľudia z moje skupinky, že to boli tiež ľudia s ktorými som maldosiahnuť Vrch. Ale čo už, život je pes.
Po pár dňoch som sa rozhodolísť. Pustil som sa pozdĺž potoku nahor – rieka vraj tiekla z Vrchu.Šmatlavo, krívajúc a horekujúc – noha riadne bolela. Nejaké detiskápobehovali horom. Najbolestnejšie bol ich výsmech, najmä keď človek zlestúpil. Ako by nestačila tá fyzická bolesť, ale musel som trpieť ichposmešky. A oni museli zasiahnuť zakaždým to citlivé miesto.
Potom somsa dostal do jaskýň. Tma. No najhoršie bolo, že som stratil i cestuvon. Blúdil som. Narážal som do skál i výčnelkov. Potkýnal a znova aznova padal. Udieral si zlomenú nohu. Človek, kým ide a stúpi na dobrúnohu je chvíľu pohoda. Ale akonáhle stúpim na tú zlomenú, nadávam afrflem. Bolesť je bolesť. Koľko rázy som vykríkol:
„Ježiš pomôž“. Nič.Kde je vlastne ten Ježiš? Kto je vlastne? Prečo hovoria, že mi môžepomôcť, keď pomoc neprichádza? Deň za dňom ho chodím vyzerať na tentovýklenok a nič. Bijem sa o skalu, kričím, plačem, načúvam tichu, alenič. Vraveli, že pomáhal žobrákom a ja predsa som žobrák od malička. Mávôbec zmysel stáť o jeho pomoc, keď nepomáha? Chcel som sa dostaťodtiaľto. Už tu pol roka hliviem. Motám sa jaskyniami a stále neviemodkiaľ. Ľuďom som cez naše spojenie hovoril, kde som a ako som, aletiež nič.
„Mysli na Odmenu“ alebo „Mysli na Vrch“. Ale dá sa myslieť naVrch, keď som zmotaný v jaskyniach? Možno Ježiš pomáha len tým, ktorísú vyššie a tu, kde je tma asi nechodí – ale ja som sa sem nedostalvlastnou vinou, prečo mám trpieť a zgegnúť v tejto tme, keď som šiel naVrch? Prečo mi nikto nepomôže, keď ja sám už nemám síl? -
Tu končí jeholist. Sám nevedel nájsť tu svoju cestu, ale každý ofrflal jeho pokus,keď aspoň nejako sa snažil zachrániť. Sám nevedel aký súvis je medziOdmenou a Ježišom. Sám nechápal prečo mu ani Ježiš nepomôže. Občasnašiel knihu ako ísť po ceste. Každá bol o tom Ježišovi, ktoréhovlastne ani nepoznal. Mnohé z nich boli pre skúsených „horolezcov, alejemu to nevadilo – lebo vtedy, keď počul o odmene, aspoň chvílenkuodolával strachu.
