Kto by po nej netúžil? Tak ľudia, ako i zvieratá. Tak národy i mocnosti, i králi a panovníci. Dnes často v slovách pretrasovaná. A vidieť že aj čaasto zneužívaná. Ale čo je to sloboda? čo znamenaá, ked po nej všetci túžime?
Mnohí si slobodu zamieňajú so slovom anarchia - slobodný som vtedy ked môžem robiť si čo chcem a ako chcem, kedykoľvek chcem, nič ma neobmedzuje. Je toto ale práva sloboda? Môžeme takúto slobodu niekedy v tomto živote dosiahnuť? NIKDY. Vždy budeme od niekoho a niečoho závislí. Aj keby sme mali neviem akú silnu diktaturu, vždy budeme závislí minimalne na dôvere a sile vojska ktoré bude udržiavať poriadok, na ludoch aby sa neburili...
človek sa snaží o maximalnu autonomiu kdekoľvek príde, aby si tým zabezpečil čo najmenej rizika, že bude ohrozený : v práci, v rodine, v obchode a kdekoľvek inde. Len mnoho rázy sám musí obetovať túto slobodu. Kto však zažije, túto absolutnu slobodu, zistí že je sám. Sám uprostred miliona ľudí. bude síce nezávislý, ale na ukor čoho? Na základe nedôvery, strachu, snad i lakomstva, pýchy, žiarlivosti, závisti. Bude ho čím dalej, tým viac hnevať že nie je tak slobodný ako druhý, a bude miesto toho ich ponižovať a robiť závislými, aby si on dokázal, že on je ten nezávislý a slobodný. žijuc v iluzii samozrejme, kde si vlastne všetko od čoho je závislý bud potlačí alebo zakryje. U seba či druhých, či druhých odstráni, aby mu nebrali túto ilúziu.
V evanjeliu je však presne opačný postoj preferovaný. Ježiš hovorí o postoji človeka, ktorý je vyjadrený postojom dieťaťa - dieťa si uvedomuje svoju závislosť od svojich rodičov. Postoj človeka by preto mal byť taký, že prijíma svoju závislosť. Od Boha, od ľudí, od seba, od hmotných vecí, od duševných potrieb.... proste že je závislý, či si to pripustý, a či nie. Preto je toľko nenávisti voči Cirkvi, ktorá túto závislosť pripomína a ukazuje človeku, že nie je tak slobodný ako si o sebe namýšľa.
Paradoxom postoja tých, ktorí bojujú o slobodu, je ten, že sa ženia/vydávajú, že nepriatelia vytvárajú pakty, dohody, čiže napriek deklarovanej slobode sa dostávajú do pozície dobrovoľnej neslobody. Nie je toto protirečenie si tých, čo toľko chcú slobodu? Práve sobáš tu ukazuje, že naša sloboda nie je tak cenná.
Pravá sloboda však nespočíva v totálnej slobode, ale v tom, že sme slobodní vnútorne - že sme slobodní od mienky ľudí, slobodní od toho, aby sme sa podriadili niečomu, s čím nesúhlasíme(nielen z vonkajšej situácie, ale aj napr. slobodní od toho reagovať pudovo ako zvieratá). Nie vždy sa dá, ale stále máme slobodnú vôľu - schopnosť slobodne sa rozhodnuť. Ak ju spojíme s naším rozumom a hlavne rozum podriadime Bohu, tak s Božou pomocou môžme víťaziť v situáciach, kde druhí sú neslobodní(napr. kde sa stávajú čoraz viac otrokmi svojho tela). Sloboda , to je vlastne schopnosť prijať a niesť za svoje činy zodpovednosť. Ak sa totiž bojíme byť slobodní, tak len ukazujeme strach, že sa bojíme niesť zodpovednosť za svoje činy.
Nie som proti slobode, ale uvedomujem si, že pravú slobodu môžem prežívať jedine v spojení s Bohom, ktorý jediný nás učí ako pomocou prikázaní zostať slobodnými. Nie slobodne sa pohybovať, ale ako žiť v zdravo slobodne vo svojom vnútri, a nebyť otrokom samého seba, druhých ľudí alebo situácii. Lebo ak nie sme slobodní vo svojom srdci a slobodne nepríjímame svoju závislosť, tak nikdy ani žiť v pravej slobode žiť nebudeme. Budme žiť v ilúzii slobody, ktorá nikdy slobodou nebola, nie je a ani nebude, a celú svoju energiu budeme míňať jedine na to, aby sme si túto slobodu uchovali, a tým sa ochudobníme o život. Načo mi teda slobodu, ked jej budovaním sa ochudobním o toľko v skutočne krásnych vecí - láska, porozumenie, šťastie?
"Sláva Ti Bože, že nás oslobodzuješ od boja za iluzornu slobodu a že nám skrze prikázania darúvaš pravú slobodu,ktorú jedinú môžeme zažiť jedine s Tebou, jediný a najvyšší Bože!"
