Pri tom názve som si uvedomil jednu vec. Veľmi veľa chorôb vzniká zo stresu. Dá sa povedať že stres je tá prapríčina mnohých dnešných chorôb, aj takých tých fyzických, kde by sa stres ťažko mohol hľadať. Mnohokrát aj nepozornosť, či prepracovanosť stoja za úrazom, alebo takisto aj za únavou, ktorej dôsledkom sa nám niečo stane.
Niet divu, že potom sme k sebe akí sme - nervózni, nevrlí, sebeckí, správame sa ako v džungli: silnejší vyhráva. Proste boj, a pritom to zdravé súperenie, by nám mohli byť nápomocné v práci, ale my si zbytočné tú energiu minieme všade. Aj doma, aj tam kde by sme láskou, milosrdenstvom a ľudskosťou dosiahli viac.A ozaj niet divu, ak to vyvrcholí do závisti, žiarlivosti, nenávisti seba či druhých(hlavne tých ktorí nám ubližujú) alebo voči celému svetu. Uzavrieme sa akoby do hradby, z ktorej podnikáme výpady ako "lúpežní"rytieri. Dôsledkom toho je vnútorná frustrácia(tá by nás mala v živote posúvať dopredu), a z nej vyplývajúci stres. Vieme ako dopadá človek, ktorý je pod vplyvom dlhodobého stresu - "nervy má v kýbli" , aby som to povedal tak hovorovo.
A ako môžme pomôcť my? Ako môže jeden druhého človeka liečiť? Predsa láskou! Láska je tá ktorá búra tie hradné múry nášho srdca, pomáha nám prejaviť svoju slabosť a tým sa zbaviť vnútorného stresu. Samozrejme nejde to hneď a zaraz. Keď padajú kamene, sa bojíme, aby nezničili to naše vnútro. Keď padajú kamene, bojíme sa že nás každý zraní.Keď padajú kamene, máme tendenciu ich zbierať, a stavať s nimi inú časť hradby.
Láska je to, čo nás rozväzuje. Teda ten stres v nás, a to, čo nás robí slobodnými. Pomáha nám zotaviť sa z chorôb. A keby sme dali živočíchy, rastliny, či aj ľudí zvlášť, a o jednu skupinu by sme sa starali s neláskou, tak je jasné že to čo nežije z lásky a v láske, by zahynulo, na rozdiel od tej skupiny, kde by vládla láska. Láska - to je základný stavebný kameň nášho života. Ak žijeme v strese, ničíme samých seba, lebo ničíme lásku v nás. Ak žijeme v láske, tak nielenže my z nej žijeme, ale aj druhým pomáhame rásť.
Mnohokrát je nešťastný človek, ktorý je ako malinké dieťa hľadajúce materinské mlieko. Mnohokrát za všetkým zlom, ktoré človek vyprodukuje, stojí práve neláska - naše pády sú znakom neláskavého správania druhých ku nám, a aj náš neláskavý postoj k nám samým.
Čo takto sa naučiť pristupovať pozitívne k sebe, aj v tých ťažkých situáciach? Čo takto milovať seba, alebo druhých tou správnou mierou lásky? Neboli sme stvorení od Boha, práve kvôli tomu, aby sme prinášali tú lásku druhým, ktorí Boha nepoznajú, alebo strácajú pohľad na Boha? Nemali by sme hľadať práve lásku u Boha, ktorý je sám láskou a nehľadať ju u ľudí, ktorí tú lásku tiež potrebujú?
Aby som sa už dlho nerozpisoval, poviem len toľko, že každý môže svojou láskou liečiť toho druhého. Tým, že ho liečime, pomáhame mu. Lebo určite existujú ľudia, ktorí zas svojou láskou liečia nás, a naše duše, plniace sa neláskou dnešného sveta.
