Najčastejšie chodíme kvôli tichu a pokoju do prírody. Paradoxom je však to, že spev vtákov , cvrlikanie, zurkotanie potôčika to ticho ešte znásobuje. A , a to je dôležité, prináša našej duši pokoj. Neviem ako vy, ale ja mám rád pokoj a ticho.
Mnohým ľuďom to ticho a pokoj však naháňa hrôzu. zapneme si rádia, zapneme si televíziu, počítač, chodíme na rôzne návštevy a rozprávame. Pár ľudí čoi poznám, neznáša ticho. Ale prečo? Azda kvôli myšlienkam? Však tie po čase umĺknu. Azda kvôli svedomiu? Azda kvôli starostiam?
Mali by sme vedieť odložiť svoje myšlienky, lebo ticho a pokoj nám prinášajú silu, a odpočinok. Mne sa, a nie raz, stalo, že po takom pobyte v prírode, že sa viac ako polovica problemov vyriešila tým pokojom. Vybúril som sa, viac ako 90 percent emocii sa odburalo a bol som pokojný. Vlastne, čo robí človeka nepokojným sú mnoho ráz emócie a myšlienky plynúce z nich. Ked sa upokojujeme, zosilnuju svoju intezitu a su ako ludia , ktorí nás mlátia. Sú ako voda, a keď im postavíme hrádzu, zmohutnejú.... keby sme ich nechali pomaly tiecť ďalej, odplavili by sa.
My však často staviame hrádzu. Pribijame ju, a čaosm keď su myšlienky a emocie silnejšie a silnejšie, tak pribijame dalšie laty na upevnenie. Nehovoriac, že sme čoraz viac uanvenejší z neustáleho pribíjania dosiek. Niet divu, že vtedy voda naberie intenzitu a pretrhne hrádzu. a zmetie nas samých. Nie je menej náročne odísť do ticha a nechať tie emocie a myšlienky odplávať preč? Nie su naše starosti len zosilene obavy o niečo, čo vlastne ani nemáme v moci?
Vlastne, takto, si koľko ráz spôsobujeme my sami utrpenie tým, že sa vyburujeme na sebe samom, a potom sa často ocitáme v nemocnici, ani nie tak kvôli chybám druhým, či kvôli svojej nešikovnosti, ale kvôli tomu, že nevieme sa stíšiť a v tichosti poriešiť problémy. Možno už to je aj kvôli tomu, že na problemy sme zvyknutí, stále musíme niečo riešiť,a keby bolo všetko poriešene, bojíme sa , že by sme sa nudili. Preto ticho domietame, preto sa tichu radšej vyhýbame, lebo by sme potom neboli ako ryba vo vode a nemohli sa nechať ľutovať, ako sme na tom zle, ako nám každý ubližuje a podobne.
V tichu však možno začuť Boží hlas. Azda sa toho bojíme? Bojíme sa Lásky?
