Samozrejme, nikto nepoichybuje , že to fyzicke zdravie je dôležité. Ked nie sme zdraví - nemôžeme byť nezávislí, ľudia sa musia o nas starať, sme závislí od nich. Nemôžeme takisto pracovať, a tak živiť seba a druhých, na nás odkazaných. Paradoxom je to, že koľkoráz ochorieme kvôli tomu, že sme zháňali peniaze a zanedbali starostlivosť o seba. A pritom možno ani tie peniaze neboli až tak dôležité, ako v našej mysli mali dôležitosť.
Vraví sa, že mnoho fyzických chorôb, zranení, má povahu v našej psychike - človek je nespokojný sám so sebou, štve samého seba do výkonov, alebo sa chce pomstiť samému sebe. Alebo je pohananý myšlienkou, že ak nepodá výkon, či neodnesie určitú sumu domov, tak ho druhí budú mať o to menej radi. Príčin je veľa.
Samozrejme, sú choroby a zranenia, za ktoré priamo ani nemôžeme, a nebolo v našej kompetencii im predísť. Niekedy sú to veci, s ktorými sa už rodíme.
Bez ohľadu na to ako ochorieme, chceme byť zdraví. Je to prirodzené a správne. Ale často zabúdame na jednu vec - že treba liečiť aj dušu. Lebo čo z toho, že sme total perfekt fyzickí zdraví, ked naša duša žije bez Boha? čo z toho že som fyzický zdravý, ked si skrz dušu budem neustále znova a nanovo ubližovať ďalej?
Aj ked nikomu nechcem priať smrť, ale nie je aj v prípade smrti sa modliť skôr za čistotu duše, ako za znovuvrátenie do života? Aj keby Boh vyhovel a ponechal žiť človeka, bude to už len na chvíľu a skôr či neskôr znova budeme stať pred možnosťou straty daného človeka.
Nie je lepšie sa modliť za duchovne uzdravenie človeka, ako za fyzicke? Teda, modliť sa hlavne za duchovne uzdravenie, ktoré by prinieslo človeku uzdravenie aj fyzicke? Lebo pravé uzdravenie privádsza človeka k Bohu. K pravej a trvácej radosti života v spoločenstve s Bohom.
