Zaujala ma jedna vec - ako sa dá, či nedá žiť život. Však vlastne každý z nás žije. Ale vlastne niekorí len prežívajú. Čo je to život? Ako fyzika ma napadla hneď známa veta "život je zmena". A nielen zmena jedálneho lístka, či nápoja.
Kedy vlastne žijeme? kedy si to najviac uvedomujeme? Ked sa hýbeme, ked sa okolo nás niečo deje a my neustále interagujeme s okolím. Čiže je to akokeby neustála výmena energie medzi nami a okolím. A samozrejme aj výmena informácii.
Preto tu aj sme, aby sme žili a mali aj plnší život. Častokrát svoj život žijeme v stave prežívania - pracujeme, pohybujeme sa, vymiename energiu a informácie, ale vnutorne sme v stave smrti - žijeme a nežijeme zároveň - žije naše telo ale naša duša kaoby umierala, hrdzavela. Nejde o to, že naša duša je len plundrovana zvonka - telkou, radiom, tlačou, internetom, ale ešte aj my sami si ju plundrujeme tym, že ju zanedbavame a nekrmime správnymi vitamínami....čo je najlepší predpoklad ako sa stať človekom plytkým, nielen bez chrbtovej kosti, ale človekom s malým rozhľadom a človekom, ktorí "za nič nestojí", lebo nič nevie, a nevie ani hlbšie zaujmuť, ani nema skusenosti, či jeho prežívanie je zamerané jedným smerom -užiť si. Druhý extrém je zase všetko robiť prehnane naopak. Ale pokiaľ sa staráme o svoju dušu, tak naše problemy a trapenia nám slúžia na naš osobný rast, a to nielen svalov. Lebo tak ako kulturistovi rastie telo pri posilnovaní, tak naša duša rastie aktívnym riešením problemov.
A tak potom rastie nielen naša duša, ale aj naš duch, ktorým sa môžme priblížiť a spoznávať Boha. Veľa ľudí sa ma pýta, či mi hovorí "Daj dôkaz že Boh existuje", ale prečo Ho nespoznať svojou aktivitou? Lebo tak ako rastie naš duch a naša duša sa rozvíja, tak vtedy sa dokážeme priblížiť k Bohu a sami Ho spoznavať. Lebo Boh prebýva v hĺbke, a preto treba zatiahnuť na hlbinu, nielen plávať na plytčine.
