V tej 112 tam bol prípad, ked si mladík vzal život a spáchal samovraždu. Nechcem toho človeka odsudzovať. Sam totiž viem, že v živote človeka su chvíle, ked prehodnocuje svoj život, ked ma dojem a pocit, že ten život nemá zmysel. Objavuju sa ked sa človeku nedarí, ked je odmietaný, a ked straca niekoho blízkeho. A hlavne, ked straca to, čo pokladal za zmysel svojho života.
V tom druhom dokumente, alebo lepšie povedane, skrze ten dokument, si uvedomujem, že so vznikom človeka je spojený zázrak. Možno ako ľudia to vieme popísať do bodky. Ale aj tak to bez Božieho zásahu nejde.Je úžasne, ako sa malý človiečik odmalička rozvíja, ako postupne mení tvar a ako komunikuje s mamičkou. Aj ked občas kopancom. Proste si to človek nevie ani predstaviť v aký bol miniatúrny, ked bol ešte v brušku. A aj ked som muž, matkou nikdy nebudem, ale je to čosi pre mna užasne fascinujuce.
Teda z pohľadu muža. Z pohľadu ženy zrod človeka je spojený s neustálymi ťažkosťami, ktoré my muži ťažko pochopíme, a vlastne nikdy ani nemáme šancu zažiť. Vlastne, ked človek myslí na samovraždu, tak si ani sám neuvedomuje, že čo všetko bolo spojene nielen s jeho zrodom, ale aj výchovou, rastom. Nevie si vážiť svoj život, dokým on bud takmer nepríde, alebo dokým sa nedostane do stavu rodiča, ked si až vtedy uvedomí, čo všetko bolo treba než sa dokázal sám v dospelosti postaviť na nohy. Dovtedy to človek berie ako samozrejmosť a až potom zistí, že ako nevdačne sa mnoho ráz správal k svojim rodičom, či vychovávateľom.
Nejde tu o peniaze, či ani iné hmotné veci. Ide o bolesť a strach, možno aj hnev. Deti nechápu rodičov, rodičia deti, tradičný to problém. Boh však toto všetko premieňa na dobro - rodič svojou trpezlivosťou a láskou odčiňuje to, čo robil ked bol dieťaťom, a zaroven sa tak pripravuje na večný život. Lebo kto, ak nie deti a druhí ludia nas naučia láske? odpuštať? Trpezlivosti? Chápavosti?
Základom je však to, že prijmeme svoj život ako dar. Lebo dostali sme ho z lásky, lebo Boh nás tu chcel mať. A to aj napriek tomu, že Boh vedel, že ho budeme urážať. A takisto je to dar aj rodičov, že nas tu chceli mať, že nas vychovali a uviedli nas do života.
Mnohokrát nás prepadne depka: načo som tu? Prečo ma tu rodičia chceli, ked sa mi tu deje zle? ALe to hovoríme vtedy ked zabudame na Boží plán. Ajja som sa mnhokrát pýtal: prečo vlastne žijem? A Boh mi vtedy ukázal, že sú tu ľudia, pre ktorých tu existujem - ktorým môžem pomôcť, ktorých môžem povzbudiť, ktorých možno niečo nové naučím. A takisto, že taksito sú tu ľudia, ktorý tým, že som veľké polepletko, mi pomahajú, tak sami konajú nmejaký dobrý skutok, alebo ktorých skrze moju rebelanstku povahu učím trpezlivosti so mnou.
Preto, život je dar, ktorý sme dostali od Boha, aby sme ho dávali ostatným, a ostatným pomáhali žiť, a ich hlavne milovať.
a aby to nebolo len o tom važnom, niečo čo som dostal mailom na pobavenie: http://www.funofun.com/babyboogie.shtml
