Ako naplánovať cestu do Afriky alebo kdekoľvek inde, počas pandémie…Poznáš to. Najskôr je sen, potom plán, potom váhanie, potom aktivita k realizácii, potom znovu váhanie, potom sa niečo posere, potom to vzdám, potom zasa váham či to bol dobrý nápad vzdať to… Po pár dňoch sa akousi magickou zhodou okolností všade okolo mňa zjavujú fotky a videá z lokality, kam som chcel cestovať. To ma prinúti zamyslieť sa znovu a čoraz intenzívnejšie. Premýšľam a zisťujem, že na tú cestu skutočne chcem ísť. Takže plánujem znovu a obchádzam to, čo sa pred tým posralo. Samozrejme počúvam plno rečí o tom aký som blázon, lebo chcem ísť do Afriky sám a bla, bla, bla…
Potom plánujem zasa. Nedá mi to spať ani sa sústrediť na niečo iné. Som ako posadnutý cestou, o ktorej som dlho sníval, už som ju mal na dosah a potom som ju zrušil. Nie, takto to nepôjde. Ak by som tam nešiel, tak ma to hnevá viac ako keby som tam išiel a tam? Čo by sa tam stalo? Netuším. Akoby som aj mohol, keď tam nepôjdem. Idem to teda zistiť. Takže plánujem to isté, plus niečo ďalšie. Preskakujem predošlé úskalia a prichádzajú nové. Nevadí, som odhodlaný, že pôjdem a jediné čo ma môže zastaviť je, hmm, čo vlastne? Zrejme nejaké nadprirodzené sily alebo vyššia moc. Tak jej teda idem v ústrety. Uvidíme, kto z koho. Samozrejme, prichádzajú ďalšie nečakané prekážky. To patrí k tomu.
Mám predbežný plán cesty. Letenky som našiel a stratil o chvíľu na to. Kombinujem prestupy, presuny medzi letiskami, nocľah niekde medzi nimi. Zisťujem, že to nemá vôbec význam. Ušetrím pár desiatok eur a čo z toho? Prd baraní. Strávim presunmi desiatky hodín. Vo vlakoch a autobusoch takisto. Budem chodiť po mestách, ktoré ma ani vlastne nezaujímajú a zrejme by som do nich nikdy nešiel, ak by som nemusel. Spiatočná letenka z Berlína, do Johannesburgu, za 350€ je veľmi lákavá, no usudzujem, že maximálne neefektívna. Kupujem o niečo drahšiu, no z Viedne. Ušetrím kopec času a ak to všetko zrátam, tak preplatím nie tak veľa. Beriem let za 450€ a som spokojný.
Bez rezervovanej letenky by mi nedali víza. Takže potvrdenie o platbe prikladám k vyplnenej žiadosti o udelenie víz do Juhoafrickej Republiky. K tomu pripájam aj rezerváciu ubytovania na prvú noc po prílete. Všetko je po anglicky, lebo ambasáda je vo Viedni. Na Slovensku, aj u susedov v Rakúsku, je lockdown, takže sa tam nedostanem. Všetky doklady teda posielam urýchlene poštou spolu aj s cestovným pasom. Po pár telefonátoch s ambasádou mám od nich potvrdené, že pracujú a s vízami by nemal byť problém. Žiadam o viacnásobný vstup do krajiny, lebo si chcem odskočiť aj do okolitých štátov. Poplatok za vystavenie víz je momentálne zrušený, takže to mám lacnejšie.
O pár dní mi volajú z ambasády, že víza sú už hotové. Aby som sa k nim dostal čo najrýchlejšie, objednávam kuriéra, ktorý ich vyzdvihne a doručí na moju aktuálnu adresu. Všetko mám doma do niekoľkých hodín. Do odletu lietadla mi zostáva už len niečo málo ako týždeň. Teším sa, samozrejme. Večer sedím v obývačke a moje túlanie sa mysľou, po Afrike, preruší moderátorov hlas z televíznych novín, ktoré sleduje moja mama.
„V Juhoafrickej Republike sa začal šíriť nový variant vírusu…“
Nijak extra ma to neznepokojilo. Bolo to v nejakej provincii a keďže ide o veľmi veľkú krajinu, tak verím, že to bude celkom inde, ako to, kam sa chystám ja. Otváram mapu a píšem spomínaný názov provincie. Nó, to je naprd. Je to Johannesburg. Presne ten, kam mám o týždeň odletieť.
Nič to na mojich plánoch nemení. Letenky mám stále platné, víza takisto. Nekontaktuje ma nikto z letiska, aerolínii a ani z ambasád. To je dobré. Teda to si aspoň myslím. Čo sa však ako dobré neukazuje, sú reakcie na tieto správy, z môjho okolia. Denno denne počúvam o tom, aké to je v tej Afrike zlé a aby som zrušil svoju cestu. Som blázon, samovrah, nezodpovedný človek, ktorý hazarduje so svojim životom. Cestovanie mi je prednejšie ako vlastný život. Ohrozujem aj ostatných. Som nebezpečný a riziko pre svoju rodinu. Ako im to môžem urobiť! Aj svojmu okoliu. Toto a kopec iných, obdobných reakcií počúvam a čítam každý jeden deň.
Snažím sa zisťovať informácie z aktuálneho diania. Čítam africké noviny. Nedá sa však vyhnúť komentárom a poznámkam, ktoré sa na moju hlavu sypú tu, zo Slovenska. Verím, že konám zodpovedne a správne, no pri tom počte negatívnych reakcií už začínam pochybovať o svojom konaní.
Píšem teda Katke. To je duša veľmi podobná tej mojej. Som značne domotivovaný a chcem sa s ňou poradiť o svojej ceste. Hovorím jej svoju skúsenosť a takisto pocity. Katka je veľmi múdra žena a hovorí:
Pozri, všetci tí, čo ti radia, aby si zostal doma, nevytiahli päty z domu minimálne dva roky. Keď to chceš urobiť ty, tak sú najmúdrejší na svete a to polovica z nich ani nevie, kam to vlastne chceš ísť a ako tam je.“
V tomto duchu sa nesie naša konverzácia. Vďaka Katka, len vďaka tebe sa mi odcestovalo omnoho jednoduchšie!
Do lietadla ma pustia len s platným a negatívnym výsledkom PCR testu. Tak si teda jeden robím, krátko pred odchodom na letisko. Cestujem vlakom z Kysúc, do Bratislavy. Počas cesty mi príde potvrdenie, že test je negatívny. Super. Odlet z Viedne je skoro ráno, a preto prespávam u priateľov, ktorí bývajú neďaleko Bratislavy.
Je večer a bavíme sa spolu tak ako zvykneme vždy, keď sa stretneme. Niekedy po 20tej hodine mi prichádza email. Je z aerolínii. Do riti, to nie je dobré znamenie. Všetky predodletové srandy mám vyplnené a odoslané. Je len jeden dôvod, prečo mi píšu. Tým je zmena odletu. Opatrne otváram mail, s maličkou dušičkou. Moje obavy sa naplnili. Plánované lety boli zrušené. Bezohľadu na to či sa mi to páči alebo nie. OK, beriem to ako hotovú vec. Tak to zrejme malo byť. Zrejme to je v Afrike naozaj na prd. Zostanem teda v „bezpečí“. Volám známej, ktorá je špecialista na letenky a radím sa s ňou ako postupovať pri zrušených letoch.
Premýšľam o všetkom možnom a zároveň plánujem cestu domov, na druhý deň ráno. O dve hodiny neskôr prichádza ďalší mail. Opäť aerolínie. Premýšľam, čo zasa chcú. Zrejme nejaké sračky alebo ospravedlnenia, bla, bla bla… To, čo je však obsahom mailu ma prekvapuje. Dostávam nové lety. Odlet je presunutý o štyri dni neskôr. No a mám to tu. Zasa môžem do zblbnutia dumať čo urobiť. Zrušiť celú cestu? Zmeniť ju? Zobrať to čo ponúkajú? Výlet bude skrátený o spomínané štyri dni. Musím sa vrátiť domov, lebo kamošov nechcem otravovať tak dlho. Plus neviem ako sa rozhodnem. Zmením destináciu odletu? Musím robiť nové PCR testy. Hmm, tak čo teraz? Na nič neprichádzam.
Ráno odchádzam naspäť na Kysuce. Na niečo iste prídem. Celkom to trvá no mám vlastne čas. Niet sa kam ponáhľať. Keďže boli zmenené lety a nie mojou chybou, tak sa dajú kedykoľvek modifikovať tak, ako mi to vyhovuje. Na druhý deň však viem čo chcem. Vraciam sa k pôvodnému plánu. Idem do Afriky. Veď som tam predsa chcel ísť a nie nikam inam. Absolvujem teda ďalší PCR test a opätovne cestujem vlakom do Bratislavy. Teraz už nechcem nikoho otravovať a idem priamo na stanicu. Mám rezervovaný lístok na autobus a ten ma pohodlne zoberie na letisko. Som po prvýkrát na novej stanici Nivy a som veľmi príjemne prekvapený. To, čo som doteraz videl, len vo svetových metropolách, vidím konečne aj doma, u nás na Slovensku!
Zažívam tu ešte ďalšie dva príjemné šoky. Kým odíde môj autobus, tak si kupujem kávu v malej predajni. Staršia pani, ktorá mi ju skoro ráno pripravuje vyzerá ospalo. Nečudujem sa. Prihováram sa jej teda. Je milá a hneď sa so mnou dáva do reči. Bavíme sa takmer 15 minút a mám príjemný pocit, že som sa s ňou porozprával. Obyčajný rozhovor, no tak ľudský zároveň. Popriali sme si veľa šťastia a rozlúčili sa.
Zostávajúce prekvapenie mi pripravil šofér autobusu, ktorý bol takisto veľmi milý a priateľský. Žiaden otrávený a mrzutý vlčák, ktorý na všetkých šteká, len ak sa na neho niekto pozrie. Nedajbože sa ho niečo spýtať. Radosť cestovať z takejto Bratislavy.
Na letisku, vo Viedni, bol kľud. Teda, ľudí tam bolo dosť, no žiadna panika či stres. Aerolínie už mi neposlali ďalší mail, ktorý by ma urobil mrzutým a všetko vyzeralo tak, že v ten deň naozaj odletím. Aby to zas nebolo až tak poetické, tak prichádzam k samoobslužnému pultu. Chcem si vytlačiť letenku, lebo mám len príručnú batožinu. Monitor, do ktorého márne ťukám, ako ďateľ, ma informuje, že to nejde a mám ísť na klasický check-in. Ok, tak teda pôjdem. Keď sa otvorí.
Malo by to prebehnúť rýchlo. Prvý let mám do Paríža a odtiaľ, o pár hodín neskôr, smer Johannesburg. Podávam príjemnej pani svoj pas a čakám. Po zhruba piatich minútach jej ťukania do klávesnice a neutrálneho pohľadu na monitor, sa pýtam či je všetko v poriadku. Uisťuje ma, že je všetko ok.
Tak teda dobre. Čakám. Po desiatich minútach odo mňa pýta nejaké potvrdenie. Dávam jej jej vypísané tlačivo, ktoré mi poslali z ambasády. Stále tam však čakám. Pani niekam volá. Hovorí po nemecky, takže takmer nič nerozumiem, no je mi jasné, že volá kvôli mne. Niekoľkokrát opakuje tie isté úkony a skenuje môj pas. Preveruje moje rezervácie. Pýta doklady o ubytovaní, výsledky PCR testu, víza… A už si ani nepamätám čo ešte. Všetko mám pripravené a podávam jej to, ako zmrzlinár vychladenú dobrotu pre deti.
Zasa niekam volá a tvári sa zúfalo. Ospravedlňuje sa mi za zdržanie. Na Check-in čakám už len ja. Všetci ostatní už boli vybavení. Nevadí. Mám čas. Pýtam sa znovu či je všetko v poriadku. Pani odpovedá, že nie. Nemá moju rezerváciu. Ukazujem jej teda potvrdenie v maile spolu s rezervačným kódom. Skúša opäť. Nič. Ukazujem aj potvrdenie z banky, že som to zaplatil. Predkladám aj predošlé-zrušené lety a komunikáciu s aerolíniami. Zasa niekam volá.
Ospravedlňuje sa mi. Usmievam sa na ňu a hovorím, že to je ok a som zvyknutý na to, že sa mi takéto veci dejú celkom často. Po chvíli prichádzajú ďalšie dve ženy a už ťukajú do klávesnice všetky. Ústne preverujú dôvod mojej cesty do Juhoafrickej Republiky. Na všetko pokojne odpovedám. Prekvapuje ma však jedna z žien, keď mi povie, že v ich systéme nie je na moje meno žiadna rezervácia, ale len zrušený, predošlý let. Pýta sa ma či mám naozaj letieť dnes. Ukazujem potvrdenia, ktoré som mal v maile, od aerolínií. OK, tak Vám teda rezervujem nový let. Nie je vypredaný, takže Vás tam ešte niekam vopchám.
Po hodine konečne odchádzam k ďalšiemu stanovišťu. Letenky mám v ruke a to je podstatné. Ešte absolvujem dodatočné kontroly, ale to už bude pohodička. Dúfam. Pokladám batoh na pás, ktorý ho odvezie na skenovanie. Tam kde sa zisťuje či som terorista alebo nie. Zamestnanec sa ma pýta či mám vo vnútri laptop. Mám. Tak ešte pokračuje ďalšou otázkou o tom, či tam mám aj nejakú inú elektroniku. Mám. Takže mi to teda otvorte, aby som sa pozrel čo všetko tam máte. OK, otvorím.
Rozopnem zips a odklopím vrchnú časť batoha, aby sa zamestnanec presvedčil o tom, čo zistili aj mnohí pred ním, na každom letisku, ktorým som prechádzal. Jeho reakcia je pre mňa však celkom nová. Pri pohľade do batoha povedal len „Oh my Good“. Pár okamihov na to sa ešte spýtal či som fotograf alebo kameraman. Odpovedám, že áno a on ma rýchlo púšťa ďalej.
Podarilo sa to a ja som odletel do Paríža. Tam už išlo všetko hladko. Moc ľudí veru neletelo tým istým smerom ako som si naplánoval ja. O to lepšie, lebo som sa v lietadle kráľovsky vyspal. Celá štvorsedačka len pre mňa, na celý let? Čo viac si môžem priať. Od radosti som zaspal aj večerné jedlo na palube. To však nebolo podstatné. O čo išlo najviac, bolo to, že aj napriek značným komplikáciám sa to všetko podarilo. Pristál som v Afrike a vybral sa na ďalšiu cestu za dobrodružstvom.
Ako naplánovať cestu do Afriky už vieš. Ak ťa zaujíma čo sa dialo počas cesty, tak si nenechaj ujsť ďalšie články, fotky, či videá. Je ich dosť. Niečo sa už aj mihlo na internetoch. Pozri napríklad aj môj blog o cestovaní photoandtraveling.com
Maj sa fajn!
Aleš :-)
