Ana mala pravdu. Východ slnka som mal priamo z postele. Nedalo mi to však a aj tak som išiel k brehu oceánu. Krátko na to som tam stretol jedného z tých dvoch chlapíkov, ktorých som stretol, ako prvých, na ostrove. Kalem (to bol jeden z nich a hovoril aj po anglicky) mi povedal, že ide s rodinou na neďaleký ostrov. Ak chcem, môžem sa pridať. Dvakrát mi to netrebalo hovoriť a už som bol na palube malého člnu, ktorý sa vzďaľoval od „môjho“ ostrova.
Plavba trvala zhruba 30 minút. Míňali sme niekoľko menších ostrovov a v diaľke bolo vidieť vulkán Kao, ktorý je zároveň najvyšším bodom celej krajiny. Kalem aj s jeho manželkou a dvomi synmi boli sviatočne oblečení. On mal na rozdiel od svojich detí ešte aj tradičnú sukňu vyrobenú z listov miestnej rastliny. Tonžania ju používajú, na výrobu všelijakých produktov. Koberce, závesy, oblečenie… No proste všetko možné. Jeho žena mala dlhé farebné šaty a chlapci biele košele, čiernu sukňu a kravatu. Spýtal som sa ho, prečo idú zavčas ráno, v nedeľu na druhý ostrov. Povedal, že sa starajú a jeden z kostolov.
V predošlom článku, ktorý bol zároveň aj úvodný k tomu, čo sa mi podarilo na Tonge, som písal o tom, ako sa dá stratiť v Oceánii. Ak si ho ešte nečítal, tak to môžeš urobiť jedným kliknutím tu. Dnes píšem o tom, ako sa mi podarilo navštíviť susedný ostrov a aký bol ďalší deň, na súostroví Habai.
Keď sme tam dorazili, tak mi Kalem povedal, že zhruba o dve hodinu budú vybavení a stretneme sa na tom istom mieste. Vybral som sa teda naprieč malou dedinkou, preskúmať novú lokalitu. Bolo zrejme ešte skoro ráno, lebo som nevidel vonku, pred domami moc ľudí. Ana mi na cestu pribalila dva kokosové orechy. Trebalo ich však otvoriť a na to som potreboval nejakého domáceho, čo mi s tým pomôže.
Po chvíli kráčania malou dedinkou bez ciest a chodníkov na mňa niekto kričal: Hello! Bola to staršia pani. Zavolala ma k nej, k domu, a pýtala sa ma čo tam robím. Dali sme sa teda do reči. Na Tonge majú vlastný, domorodý jazyk, no ona vedela trochu po anglicky. Spýtal som sa jej či mi vie pomôcť s kokosovým orechom. Vedela. Bolo vidieť, že to nerobí prvýkrát a už som do seba lial sladkú kokosovú vodu. Ten druhý orech som jej tam nechal, ako poďakovanie.
Tiež sa volala Ana a bývala v dome s jej manželom a jednou dcérou. Bola zaujímavé sa s ňou rozprávať o našich krajinách. Vždy, keď sa chcela niečo spýtať o Slovensku, tak použila namiesto slova krajina, ostrov. Napríklad: Prečo si opustil svoj ostrov? Ako ďaleko je tvoj ostrov? Koľko ľudí žije na tvojom ostrove?…
Samozrejme sa ma aj ona spýtala, ako som sa tam dostal. Ani ona s manželom, ktorému môj príbeh preložila, sa neubránili smiechu, keď zistili, ako sa dá stratiť v Oceánii.
Jej manžel pripravoval obed. Sedel vedľa mňa a čistil malé prasiatko, ktoré pred chvíľou zabil. Okolo nás sa motali sliepky a jedno väčšie prasa. To sa nechcelo akosi vzdialiť od toho malého, mŕtveho. Ana zrejme pochopila, že mi to nejde do hlavy a z úsmevom mi povedala, že to väčšie prasa je matkou toho malého. Bolo to zvláštne a trochu mi to prišlo aj ľúto, no nič som nepovedal.
Bolo už dosť hodín, a preto som sa pomaličky vrátil na miesto, kde som sa mal stretnúť s Kalemom. Pred odchodom sa ma ešte Ana spýtala, či nezostanem na obed, lebo jej manžel vie urobiť veľmi chutné prasiatko. Poďakoval som a pobral sa na odchod. Do cesty mi ešte chceli zabaliť nejaké jedlo, aby som nebol hladný.
Cestou späť, ku kostolu, už bolo vidieť okolo domov viacero detí. Opäť na mňa pozerali ako na mimozemšťana. Niektoré, keď ma zbadali, prestali robiť všetkú aktivitu, ktorú dovtedy vykonávali. Vyzerali, akoby ani nedýchali. Jediný pohyb, ktorý ich telo robilo, bol pohyb očami, v smere mojej chôdze.
Z kostola som počul prichádzať ľudskú vravu, a tak som zvážil, že sa ešte vo vnútri zrejme modlia. Chcel som si sadnúť niekam do tieňa, kým skončia. V tom ma jeden z Kalemových synov zavolal, aby som išiel dovnútra. Neodmietol som.
V kostole bolo pár ľudí. Možno 10-15. Kalem viedol omšu. Rukou mi naznačil, kam si mám sadnúť. Jeho reč bola v Tonžštine, takže som nič nerozumel. Na konci však po anglicky povedal pár viet, v ktorých sa poďakoval za to, že som s nimi na omši a že sa teší mojej návšteve.
Cestou na náš ostrov , okolo lode vyskakovali lietajúce ryby a na chvíľu som v diaľke videl aj skupinu delfínov. Keď sme dorazili k brehu, Kalem mi povedal, že som viac než vítaný aj v ďalšom kostole, kam má namierené. Nemal som nič na pláne, takže som súhlasil. Za to dopoludnie som navštívil viac kostolov, ako za posledných 10 rokov.
Druhý svätostánok už bol o niečo plnší. Mal to byť mormónsky svätý dom. Všetci ľudia, ktorí sedeli v laviciach boli slávnostne oblečení. Okrem mňa. Ja som bol bosý, nohy od piesku, krátke šortky a tričko so slonom. Kalem mi však neskôr povedal, že to je ok, lebo som cudzinec a nepoznám ich zvyky. Omša prebiehala tak, že vpredu, pred lavicami, kde sedeli poslucháči (vrátane mňa) sa striedali kňazi a sediaci ľudia z lavíc. Postupne čítali príbehy z biblie. Každý jeden príbeh bol zakončený plačom čítajúceho. Bolo úplne jedno, či to bol muž alebo žena. Všetci plakali, ako na povel.
Sedel som vedľa Any. Keď skončila omša, tak mi povedala aby som ju nasledoval. Pred kostolom boli pripravené stoličky a tam sme si všetci posadali. Povedala mi, že mám chvíľu čakať. Ten čas som si vyplnil so zabávaním sa s deťmi. Boli zvedavé a hravé, takže som im ukazoval jednoduché triky s prstami, ktoré fungujú na deti po celom svete. Krátko na to ma Ana zavlala dnu, do kostola, kam sa presunula väčšia skupina veriacich. Posadali sme si za veľký stôl, ktorý bol plne naložený veľkými balíčkami s jedlom. Jeden som dostal aj ja. Bolo v ňom viac než dosť chutného jedla.
Ana mi cestou domov povedala, že na ostrove niekedy nie je dostatok jedla. Je to najmä vtedy, ak je zlé počasie. Ako zdravotná sestra zarába 180TP (Tongan Paʻanga) čo je zhruba 80€ na mesiac. Stáva sa aj to, že nemá peniaze ani jedlo. Spýtal som sa teda, čo vtedy robí. Povedala mi, že rozdiel medzi moderným svetom a jej ostrovom je v tom, že síce tu sa nedá zarobiť veľa peňazí, no ľudia si pomáhajú. Vždy jej niekto donesie nejaké jedlo. Ak je hladná tak si ide od niekoho jedlo vypýtať a vždy jej niekto niečo dá. Ľudia na ostrove si dobrovoľne navzájom pomáhajú, lebo vedia, že to je správne a veria v to, že si majú pomáhať.
Z kostola nám ešte nabalili ďalšie jedlo. Veľa jedla. Dva podobne veľké balíčky, aké sme zjedli po omši, veľký koláč a ešte nejaké ďalšie balíčky. Po takom množstve jedla som sa neubránil poobednému spánku.
Dovtedy som vždy bral mormónov s miernou dávkou sarkazmu. Vždy, keď som ich niekde míňal, či už boli títo dvaja náboženskí vyslanci, na bicykli alebo pešo, tak som sa im buď vedome vyhýbal alebo pár krát aj zasmial na ich účet. Dnes to už nerobím a viem, že som bol hlúpy. Nehodlám kvôli tomu zmeniť svoje náboženské presvedčenie, no viem, že niekoho takto odsudzovať, nie je správna voľba.
Zobudil som sa na to, ako Ana s niekým rozpráva. Bol to chlapík, ktorého som videl v kostole. Priniesol polovicu upečeného malého prasaťa. Aby som nebol hladný.
Podvečer sme s Anou sedeli na priedomí a sledoval som, krásne farby oceánu. Pofukoval príjemný vetrík a opäť sme sa dlho rozprávali. Prišla nejaká žena. Priniesla dezert. Banány v kokosovej omáčke. Aby som nebol hladný. Išiel som spať celkom zavčasu, lebo sa zamračilo a nedali sa sledovať hviezdy. Ráno som mal v pláne opäť pozerať východ slnka a potom ísť dopoludnia do základnej školy.
To bolo, to najpodstatnejšie z druhého dňa. Nechcem to tu spamovať s tým, čo sa dialo každých 5 minút. V pokračovaní článkov, z Tongy, kde píšem o tom, ako sa dá stratiť v Oceánii, budem nabudúce písať o tom, aký bol deň, na základnej škole. Bol to jeden z najkrajších dní, za posledné roky. Verím, že sa ti to bude páčiť!
Ak ťa zaujímajú aj ďalšie príhody, z mojich ciest po svete, tak si pozri cestovateľský blog Photo and Traveling, kde o nich píšem.
Dovtedy sa maj fajn,
Aleš
