Pred desiatimi rokmi (2012) som sa po prvýkrát vrátil z Južnej Ameriky. Zrejme by to isté, ako aj ja, urobila väčšina z nás. Porovnával som. Život za oceánom a život doma, na Slovensku. Bez jediného zaváhania môžem kľudne povedať, že ten život, ktorý som mal na Slovensku, bol o poznanie lepší, ako ten, ktorý som videl v Južnej Amerike. Nepíšem to kvôli tomu, aby som machroval, ale preto, lebo som do latinskej Ameriky zavítal znovu.
Je rok 2022 a ja sa opäť prechádzam viacerými ulicami miest v Peru. Spoza okna autobusu sledujem aj ostatné časti krajiny. Mám pocit, že v tejto krajine je stále rok 2012 tak isto, ako keď som tu bol naposledy.
Keď som sa po troch rokoch mimo Slovenska vrátil do rodnej zeme, tak som sa nevedel okolo seba vynadívať, ako sa naša krajina zmenila V hlavnom meste nám vyrástlo veľa nových budov. Veľa z nich môžu slobodne využívať obyvatelia nie len hlavného mesta, ale všetci čo tam proste prídu. Máme stále nové úseky diaľnic. Áno viem, tá do Košíc už mala byť hotová pred X rokmi.
Prechádzam sa po mojom rodnom meste (Kysucké Nové Mesto) a vidím veľa zmien k lepšiemu aj tam. Keď som sa vrátil z Južnej Ameriky, moji rodičia ešte nemali umývačku riadov. Dnes ju už majú a berú to ako samozrejmosť. Tečie im doma pitná voda, ak im je zima, tak si zakúria (neberiem do úvahy aktuálnu situáciu pre konflikt na Ukrajine), keď sa chcú umyť, tak si jednoducho pustia teplú vodu. Keď sú hladní, tak si niečo uvaria. Ak si chcú oddýchnuť, tak si pustia telku, rádio, počítač. Môžu, lebo im ide doma elektrina.
Toto všetko je pre väčšinu Slovákov úplnou samozrejmosťou a to nemusia byť vôbec bohatí. Je rok 2022 a ja opäť porovnávam život doma s tým, ktorý vidím v Peru. Nech sa snažím akokoľvek, tak v krajine nevidím asi žiaden rozdiel odvtedy, ako som odtiaľto odišiel v roku 2012. Teda pardon, jeden rozdiel tu je do očí bijúci. Napriek tomu, že Peruánci na uliciach už nemusia povinne nosiť na tvári rúška, tak ich aj tak väčšina obyvateľov stále používa. Chránia sa ako komunita. To je jediný rozdiel oproti roku 2012. Už nechcú ďalšiu vlnu Covid-u. Je pre nich jednoduchšie si dať na tvár rúško, ako sa pasovať s opatreniami, ktoré sa zrodili práve počas pandémie. Jednou z najbizarnejších skúseností bol novovzniknutý čierny trh s kyslíkovými fľašami. Tie sa ilegálne predávali a nie každý si ich mohol dovoliť kúpiť, aby mohol zachrániť svojich blízkych.
Ľudia tu stále v domácnostiach nekúria alebo sa v lete príjemne nechladia klimatizáciou. Mnohí nemajú teplú vodu a niektorí ani tú studenú. Na vidieku to je biedne aj s elektrinou. Nemajú ani radiátory, takže o kúrení v zimnom období ani nesnívajú. Skromné a malé domčeky sú postavené z nepálenej tehly. Na strechách je vlnený plech. V tom lepšom prípade. Mnoho domov má stále na streche len slamu. Obecná či mestská kanalizácia je tiež tabu.
V mestách ani na vidieku proste nie je kanalizácia a mnohokrát sú tu stále len prašné cesty bez asfaltu. Autá na cestách sú staré a dotlčené, ako plechovka od koly, ktorá sa týždne povaľuje okolo smetiakov. Pýtam sa či tu majú autá na elektrinu. Ľudia pri tejto otázke na mňa pozerajú s nechápavým výrazom a nie sú si istý, čo tým chcem povedať. Autá na elektrinu? To sa dá..? Mením teda rýchlo tému. Deti chodia do školy, ale nie všetky. Na vidieku, ak treba pracovať, tak tam treba deti viac. Škola nie je prioritou pre všetkých
Takto by som mohol pokračovať. Nechcem. To čo chcem týmto povedať je snáď jasné aj z týchto pár príkladov. Takže keď nabudúce budem opäť niekoho počuť, ako nadáva na Slovensko, že to je u nás celé na hovno a nič tu nefunguje, tak sa na neho zrejme len usmejem a nebudem rozvíjať konverzáciu. Na čo? Veď je aj tak na hovno.
