Privítanie
Ak sa už niekto predsa len vyberie do tejto málo známej krajiny, tak to bude zrejme lietadlom, niekde z Ázie. Ďalšia možnosť je taká, akú som zvoli aj ja. Prísť z niektorej, zo susedných krajín. Ja som sa tu dotrmácal z Malajzijského mesta Kota Kinabalu. O tom, čo všetko je k tomu potrebné, písať nebudem, lebo to zrejme moc ľudí nevyužije. Ak sa však predsa niekto nájde, tak mi stačí poslať mail.
Niekdajšia mocnosť na ostrove Borneo zaberala v skutku dosť veľkú plochu. Vplyvom udalostí z histórie sa však pomaličky rozdrobovala na čoraz menšie územie. To, čo z neho ostalo dnes, je plocha podobná Nitrianskemu kraju. Našťastie aj tu platí, že na veľkosti nezáleží.
Moja cesta bola naplánovaná tak, aby som videl hlavné mesto Bandar Seri Begawan. Prístav je však zhruba hodinu jazdy autobusom od neho. To my vyhovovalo, lebo som si mohol aspoň ako-tak pozrieť niečo viac z krajiny. Tá je naozaj veľmi zelená. Bujaré porasty asi všetkých odtieňov zelenej, boli prerušené len čiernym pásom asfaltky a murovanými, modernými domami popri nej.
To, že sa blížim do hlavného mesta, som zistil pri pohľade na obrovský palác, v ktorom má sídlo brunejský premiér (dúfam, že o tom nevie ten náš, lebo ak to zistí, tak si dá možno podobný postaviť aj on a my sa mu na to pekne zložíme). Len dom pri parkovisku pre hostí bol väčší, ako ten, o ktorom sníva mnoho Slovákov.
Ako to už v dnešnej dobe býva zvykom asi všade, tak tesne po vstupe do mesta sa začala premávka zahusťovať. Dalo sa to však vydržať.
Šofér ma vykopol na konečnej a tá je v centre mesta. Tu sme si dali s Benom, ktorého som spoznal na lodi do Brunej, rozlúčku a každý sa pobral po svojich. Ben bol super parťák. Z časti som v ňom videl aj seba. Nepotreboval okolo seba spoločnosť, chcel si oddýchnuť, no keď sa dal s niekým do reči, tak mal o čom hovoriť.
Pýchou celého mesta a zrejme aj krajiny, je mešita Omar Ali Saifuddien. Je naozaj krásna a dá sa povedať, že som tu išiel najmä kvôli nej. Okolo nej je vybudované jazierko a na ňom replika lode, ktorá je spojená kľukatým chodníkom k mešite.
Plán vs. realita
Mal som plán, kedy, odkiaľ a ako chcem nafotiť okolie mešity. Hodín bolo ešte málo, tak som si ju zatiaľ pozrel zvnútra. Batoh som si nechal pred vstupom, kde mi ho ochotne skryli dvaja starší muži. Tí robili aj malé prehliadky vo vnútri. Ako mi jeden z nich prezradil, tak mešita je doslova vyskladaná z tých najlepších kúskov z mnohých krajín.
Mramor bol privezený z Talianska a Francúzska, koberce z Arabských Emirátov … No proste už aj na prvý pohľad je jasné aj laikovi, že sa tu nešetrilo. Ak by predsa len niekto zapochyboval, tak nech si pozrie ešte raz strechu, ktorá je z toho istého materiálu, ktorý má veľmi rada aj hlava krajiny. Zlato.
Práve pred príchodom do krajiny som premýšľal o tom, čo môže znamenať význam farieb na vlajke Brunej. Myslel som si, že žltá farba ekvivalent zlata, čierna zas olej no a biela mi zostávala záhadou. Možno to bude mať niečo spoločné s náboženstvom. No keď som si to pogúglil, tak som rýchlo zistil, ako som sa mýlil.
Žltý kov je tu naozaj veľmi populárny. Obchody, kde sa predávajú tieto výrobky sú v takom zastúpení, akoby to bolo zadarmo.
V krajine však žije viacero etník. Na čo ma pred cestou upozornili moji kamaráti z Taiwanu bolo napríklad aj to, že zhruba 10% populácie je čínska časť a tí tu práve prišli z ostrova Kinmen, ktorý je pod správou Taiwanu. Takže v Brunej môžem použiť aj svoju vlažnú čínštinu. Hneď vedľa autobusovej stanice je budhistický chrám, ktorý sa však medzi modernými budovami dá rýchlo prehliadnuť.
Večerné fotenie mešity nedopadlo najšťastnejšie, lebo miesto, kam som plánoval rozložiť svoje fidlátka, je v rekonštrukcii. Nepomohlo ani tričko s logom National Geographic, ktoré už mnohokrát slúžilo, ako priepustka. Takže som narýchlo musel dumať, ako to urobím, aby som si odniesol čo najkrajšie zábery. Niečo sa však podarilo, niečo menej. Pozri si výsledok v galérii na mojom webe.
Večer v meste
Keďže Brunej patrí medzi drahšie krajiny a najlacnejšie ubytovanie za noc bolo cca 25€, tak som si to rýchlo rozmyslel. Vytipoval som si miesto kam sa večer zložím. Pred tým som si však doprial chutnú večeru na Night Markete (niečo, ako večerné trhovisko s jedlom), kde som si za super cenu nakúpil chutné jedlo (rezance so zeleninou 0.6€, parená čokoládová buchta 0.6€, avokádový nápoj 0.6€).
V neďalekej kaviarni som si doplnil energiu na noc, lebo tu na Borneu je naozaj skvelá káva (espresso 1.8€, capuccino 1.8€).
Tu som spoznal aj Shakeeba. Bol to čašník z tej kaviarne a dal sa so mnou do reči. Klasické otázky medzi cudzincom a domácim sú skvelým úvodom do komunikácie. Pýtal som sa ho však aj na život v Brunej. Prezradil mi, že krajina pomaličky začala stagnovať a že tento dopad pomaličky cítia aj domáci. Napriek tomu si však myslí, že tu ľudia žijú šťastný život. Nechodí tu moc turistov a preto je tu pomerne kľud. Na rozdiel od iných krajín, ktoré majú more a krásnu prírodu. S tým súhlasím aj ja. Preto bol dosť šokovaný, keď ma videl a chcel vedieť aj to, prečo som tu prišiel.
Bol to super spoločník a dlho sme sa rozprávali. Povedal mi aj to, že ak chce priateľku zobrať von a stráviť s ňou pekný večer, tak musí mať dve práce alebo robiť nadčasy. Priemerný hodinový zárobok je cca 3€. S úsmevmi na tvárach sme sa však zhodli na tom, že každý z nás má inú predstavu o peknom večeri s dievčaťom
Keď som mu povedal, že nemám hotel a budem spať niekde v okolí, tak mi povedal, že sa v noci ničoho nemusím báť, lebo v meste budú len mačky a psy. Mesto je naozaj bezpečné. Nechal mi aj zapnutú wi-fi, aby som ju kedykoľvek mohol použiť, keď ju budem potrebovať. Takisto aj zástrčky na nabitie elektroniky.
Hlavu som teda zložil na štadióne, ktorý bol cez cestu. Kým sa tak však stalo, stretol som pár domácich ľudí a tí ma skoro všetci minimálne pozdravili alebo zaželali dobrú noc.
Ráno som si za 0.6€ zobral loď na druhú stranu rieky, kde je jedna z najväčších dedín na svete, ktorá je postavená na rieke. Dá sa ísť odtiaľto na lodi aj do džungle a sledovať tak opice v ich prirodzenom prostredí, no toto som už nestihol. Nabudúce.
Dedina na rieke je naozaj veľká a funguje presne tak isto, ako ktorákoľvek iná dedina kdekoľvek na svete. Sú tu obchody, školy, mešita … no proste všetko. Budovy sú postavené na kloch a pilieroch vo vode a pomedzi ne sú poprepájané chodníkmi. Okolo nich premávajú člny, ktoré rozvážajú ľudí. Niečo, ako riečne taxíky. Síce som v Benátkach nikdy nebol, no trochu mi ich pripomínali. Po krátkej prechádzke som zamieril na autobusovú stanicu a pobral sa smerom do prístavu.
Ako som to posral na záver
Autobus ma vyložil trochu inde, ako som si predstavoval. Na mape som však videl, že to nie je ďaleko. Síce mi povedali, že čoskoro ma tam zoberie druhý spoj, no nechcelo sa mi čakať. Tak som sa pobral pešo. Asi po 15 minútach chôdze popri hlavnej ceste sa strhol taký lejak, akoby bol za trest. Stihol som sa však skryť pod malú strechu. Tam mi napadlo, že mám aj pršiplášť, lebo obloha vyzerala tak, že bude pršať asi naveky.
Pokračoval som teda ďalej. Nie však už po ceste, ale po menších a väčších jazierkach, ktoré sa vytvorili. Vo flipflopkách sa mi veľmi šmýkalo, tak som sa vyzul a šiel bosý. Keď som stúpil na nejaký ostrý kameň, tak mi len podlomilo nohy, ako keby som skočil do pol metrovej jamy. Hustý dážď si aj tak našiel cestičku pod pršiplášť a moc suchého miesta na mne nezostalo. Keď som prišiel do budovy prístavu taký mokrý, bosý a špinavý od blata, ktoré odprskávalo z cesty, tak som zrejme vyzeral ako Mojžiš, ktorý práve absolvoval tréning na rozdeľovanie vody. A tak nechápavo na mňa pozerali aj čakajúci vo vnútri.
Aby toho nebolo málo, tak som ešte nestihol prestupovú loď na ostrove Labuan, ktorá ma mala zobrať do Kota Kinabalu, odkiaľ mi ráno išlo lietadlo na Taiwan. Ale o tom zas nabudúce. Dovtedy si pozri celú foto galériu z Brunej na mojej web stránke Photo and Traveling.
