O pár dní sme sa mali presunúť do Namíbie. Nevedel som sa už dočkať. V Botswane sa mi veľmi páčilo, no do susednej krajiny ma ťahalo akosi viac. Pochopiteľne. Cesta z mesta Maun, bola podozrivo plynulá.
Večer sme mali odísť autobusom o 21:00. Na stanici nám však povedali, že ten nejde. Posledný odišiel pred pár minútami. Niekto volá rýchlo šoférovi toho posledného autobusu aby na nás počkal. Hneď nám dohadzujú taxík a ten nás berie preč zo stanice. Rýchlo smeruje za autobusom, no márne. Ten tak dlho nečakal a za mestom je jasné, že sa musíme vrátiť naspäť. Ďalší autobus ide ráno o piatej. Berieme teda nejaký hotel, kúsok od stanice a ráno sa vyberieme na stanicu opäť
Ten ranný autobus už sme stihli. Tajne si želám a dúfam, že sa nám podarí doraziť do Windhoek (hlavné mesto Namíbie cca 810km) ešte v ten istý večer. Prvá zastávka je v meste Ghanzi. Viac než trojhodinová cesta, prevažne vidiekom, ubehla rýchlo. Na stanici už bol pristavený minibus, ktorý čakal kým sa zaplní, aby mohol vyraziť. Super! Toto teda stihneme tiež.
Dávam sa do reči s jednou ženou. Je z Namíbie. Keďže máme rovnakú cestu, tak jej navrhujem, aby išla s nami a zložíme sa na taxi k hraniciam. Budeme to tak mať všetci lacnejšie. Súhlasí. Vystupujeme v poslednom meste Charles Hill a ona hneď zohanala práve taxi na hranice. V pohraničnom území sa to akosi skomplikovalo a milá pani na nás čakala viac než hodinu. Slovákov tam často nemávajú, a preto sa vízové formality dosť natiahli. OK, Botswanu máme za chrbtom a prechádzame pešo ďalej. Niečo ma prudko pichne v päte. Zastavím a pozriem sa zo spodu na tenisku. Je tam nejaký tŕň. Keď ho vytiahnem tak sa mi nechce veriť vlastným očiam. Mal asi 5cm. Našťastie som mal vysoké tenisky a neprerazil celou dĺžkou do nohy. Päta krváca, ale nebolí. Ide sa ďalej.
Nová kamoška z Namíbie zohnala auto aj za hranicami a už sa vezieme ďalej. Ukazujeme si fotografie z našich krajín. Je milá. V meste Gobabis (Namíbia) sa však naše cesty rozchádzajú. Ona ide na sever a my, na západ. Presadáme do ďalšieho malého auta, ktorého šofér bol zrejme miestny šampión v pretekoch na namíbijských cestách. Už som iba čakal kedy vzlietneme. Bola to zaujímavá cesta. Malé autíčko sa takmer šúchalo po podvozku. Boli sme ta mtak natlačení, že som za celú cestu nevedel zmeniť nijako svoju polohu. Podstatné však bolo dostať sa bezpečne do cieľa a tak sa aj stalo. Všetko sa podarilo a my sme naozaj ešte v ten večer dorazili do Windhoek.
Zostávalo už len prespať jednu noc, v dohodnutom ubytovaní, a ráno prevziať auto. S ním sa presunúť na pobrežie, k oceánu.
Ešte sme rýchlo išli kúpiť nejaké jedlo, do blízkeho obchodu. Hneď ako sme opustili bránu ubytovania, prvý človek na ulici, nás upozornil aby sme si dávali pozor. Nijako nevytŕčať z davu a tým zbytočne na sebe nepútať pozornosť. Štandardné bezpečnostné opatrenia vo veľkých mestách, po celom svete.
Neprešli sme ani 500 metrov a zastavilo pri nás veľké auto. Boli v ňom asi štyria ľudia (belosi). Hneď na nás spustili, aby sme naskočili do auta, že nás odvezú. Oponovali sme, že ideme len kúsok, do obchodu. Oni sa však nenechali odradiť a začali hovoriť o tom aké to je nebezpečné miesto. „Rýchlo do auta, zoberieme vás!“ Tak sme teda naskočili.
Boli milí, no mal som pocit, že aj opití. Neviem, akosi nedôverujem ľuďom, ktorí sú „pod parou“. Tak som teda len tichučko sedel a nechal rozprávať Mira. Doviezli nás k obchodu, kam išli aj oni. Stále opakovali jedno a to isté: „Je to tu nebezpečné, ľudia sú tu zlí, dávajte si pozor...“.
Nemal som však pocit, žeby to tam bolo také ako to opisovali. Nebolo to o nič iné alebo horšie, ako v predošlých miestach. Skôr som nabral pocit, že to trochu preháňajú a práve takým prehnaným správaním na seba pútame ešte väčšiu pozornosť.
Pozvali nás k ním domov. Robili nejakú grilovačku. Ja som bol však rozhodnutý, že tam nejdem. Neviem, stále som z nich nemal dobrý pocit kvôli tomu, ako vykrikovali pred obchodom, že sú tu zlí všetci ľudia a pod.
Miro kúpil pivo, lebo išiel na grilovačku. Ja som si zobral nejaké ovocie a jogurt. Plánoval som si oddýchnuť. Cestou naspäť som si sadol na zadnú, otvorenú časť auta, a nie do kabíny k ostatným. Naši noví „kamoši“ svoj nákup bezstarostne nahádzali tiež na zadnú časť auta. Vravím si, že ak je to tu také „krvilačné“ tak by ste zrejme svoj nákup viac strážili.
Po pár minútach sa auto zastavilo a ja som svižne preskočil na chodník. Jedna zo žien, z kabíny, prišla ku mne a niečo na mňa spustila. Povedal som jej, že jej ďakujem za pozvanie, ale na grilovačku nejdem. Začala ma prehovárať. Bol som tak pol na pol nalomený. V tom však zmenila tému. „Počula som, že sa ideš ženiť s čiernou ženou.“ Odpovedám, že áno. Ona mi na to s trpkým výrazom hovorí, že to nemám robiť. Plus dodáva: „Nikdy si neber čiernu ženu. Sú to zlatokopky“ a bla, bla, bla, podobné sračky.
Hneď som mal v tom jasné a vedel som, že na tú grilovačku určite nejdem. Ak by so chcel počúvať podobné dristy, tak ani nemusím cestovať do Afriky. Stačilo by mi zostať napríklad aj doma.
Ráno sme pokojne prebrali auto a poobede sme konečne dorazili do mesta Swakopmund
