reklama

Durban ma privítal "vo veľkom štýle"

Ak sa bojí tento obor, ako sa mám potom cítiť ja, s tým bielym ksichtom, veľkým batohom a východoeurópskym prízvukom

Durban ma privítal "vo veľkom štýle"
Dejisko futbalových majstrovstiev sveta (Zdroj: photoandtraveling.com / Aleš Tvrdý)
Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Po Národnom Parku Kruger a jeho širokom okolí som musel pochopiteľne odovzdať auto. Dalo sa tak urobiť aj na inom mieste, ako tam, kde som ho prenajal. Bolo to však zbytočne predražené, tak som sa vrátil naspäť do Joburgu. Takto miestni volajú Johannesburg. Cesta bola veľmi pekná. Slnečné počasie od rána do večera, nemôže byť asi nič lepšie.

Auto som teda odovzdal na medzinárodnom letisku. Predpokladal som, že odtiaľ to bude skvelý východiskový bod, na pokračovaní v mojej ceste.

Ak radšej počúvaš ako čítaš, tak som nahral celý článok do záznamu. Klikni tu a kľudne si zvyšok textu vypočuj

Ďalším miestom kam som sa plánoval presunúť bolo pobrežné mesto Durban. Chcel som tam ísť najmä kvôli jeho slávnym plážam. Z letiska som si pozrel nejaké autobusy. Cesta mala trvať celú noc a to by bolo skvelé, lebo by som si v noci oddýchol a zároveň by som sa aj presunul do ďalšej destinácie.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Bolo okolo obeda a autobus odchádzal až večer. Mal som teda čas sa presunúť na stanicu, ktorá bola v centre. Napadlo mi však, že zo zvedavosti skúsim pozrieť či v ten istý deň letí aj nejaký triskáč. Moc som tomu neveril, ale predsa za pokus nič nedám. Otváram obľúbený Skyscanner a bum. Večer to letelo priamo do Durbanu. A ešte aj za akciovú cenu, ktorá bola lacnejšia ako lístok na autobus. Vybavené! O pár minút neskôr som sa spokojne usmieval na letenku, ktorá mi zaparkovala v mailovej schránke.

Obrovská mestská pláž v Durbane
Obrovská mestská pláž v Durbane (zdroj: photoandtraveling.com / Aleš Tvrdý)

Vtedy som si všimol aj to, že odlet je síce z Joburgu (Johannesburg), ale z iného letiska, ktoré bolo na druhej strane mesta. Nevadí. Odchádzam na informácie, kde sa pýtam ako sa dostať na spomínané druhé letisko. Pýtam sa na nejaký autobus alebo vlak. Dve tváre oproti, na mňa pozerajú, ako keby som sa ich pýtal na prístupový kód, do trezoru centrálnej banky. Keď sme sa po chvíli pochopili, tak jediný spôsob ako sa tam presunúť bol opäť taxi. Tým sa cena výrazne navýšila, no stále to bolo za veľmi dobrú cenu a najmä s obrovskou úsporou času. Toto je asi krajina taxíkov. Aj napriek bohatej železničnej sieti tu vlak nepremáva. Autobus tiež ako keby mal byť vynájdený až v nasledujúcom storočí. Čo už. Usmejem sa, poďakujem a v aplikácii privolávam auto.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Do Durbanu som priletel vo večerných hodinách. Podľa plánovaného pristátia. Izbu som si rezervoval ešte na letisku v Joburgu. Mohol som tam byť aj skôr, no to by som nemohol čakať na šoféra autobusu z letiska, do mesta. To sa celkom natiahlo, ale aj tak som sa nikam neponáhľal.

Celkom som nepochopil na čo sme vlastne čakali, lebo sme v tom minibuse nakoniec boli len dvaja pasažieri.

Rovnako ako pred Joburgom, tak aj pred Durbanom sa ma snažili vystríhať domáci, aby som si dával pozor s kriminalitou to nie je nič moc ani tu. Ako preverenie mi stačila práve jazda z letiska do centra mesta.

Cez deň to bolo v meste omnoho lepšie ako v noci
Cez deň to bolo v meste omnoho lepšie ako v noci (zdroj: photoandtraveling.com / Aleš Tvrdý)

Okrem šoféra, ktorý to podľa mňa mal do dôchodku „už len za pár“, som tam bol už len ja a ešte jeden černoch. Ten by podľa mňa kľudne mohol hrávať ragby, za miestny klub. Trochu sa mi uľavilo, keďže bol v autobuse takýto mocný chlapisko. Bola už hlboká noc a v tejto krajine platí, že práve v noci sa radšej má každý zdržiavať doma a nie sa motať po uliciach. Tak to platilo do posledného písmena. Ulice zívali prázdnotou. Teda, okrem poletujúcich odpadkov vo vetre, sa tam nepohlo absolútne nič. Nočný Durban vyzeral ako dokumentárny film o tom, čo sa stane s planétou, po výbuchu jadrovej bomby.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Na jednej zo svetelných križovatiek sme zastavili na červenú. Ja som spokojne pozeral cez okno. V tom ten hromotlk, ktorý cestoval spolu so mnou, prudko vyskočil zo sedadla. Hneď začal kričať na šoféra: „Máš zamknuté všetky dvere?“ Vodič ho presvedčivo uistil, že sú všetky zamknuté. Pre istotu zamkol ešte raz a hromotlk to znovu skontroloval. Vyzeral dosť vystrašene. Vravím si, že ak sa bojí takýto obor, ktorý je ešte aj domáci, tak ako sa mám potom cítiť ja, s tým bielym ksychtom, veľkým batohom a východoeurópskym prízvukom... No jedno mi to nebolo.

Po krátkej dobe vystúpil hromotlk. Nevedel som kde sme. Asi Durban. Šofér sa ma pýta, kde je moje ubytovanie. Prečítam mu adresu z telefónu. Jeho odpoveď ma prekvapí. Hneď mi na to hovorí, že to je ďaleko od konečnej zastávky. Hovorím mu na to, že to je ok, lebo vystúpim a zavolám si nejaký uber alebo taxi a ten ma tam zavezie. Ani som to poriadne nedopovedal a šofér mi hneď oznamuje, aby som na to zabudol. Je noc a mesto je nebezpečné. Pýtam sa teda čo mám robiť.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Ani cez deň nebolo bezpečné motať sa kdekoľvek
Ani cez deň nebolo bezpečné motať sa kdekoľvek (zdroj: photoandtraveling.com / Aleš Tvrdý)

Po chvíli mi dáva riešenie. Keď budeme blízko konečnej zastávky, centrum Durban, tak mi povie, aby som si zavolal uber na presnú adresu. Tam prestúpim tak, aby som nemusel čakať. OK, asi to pozná lepšie ako ja. Presne tak sa aj stalo. Vodič uberu bol o niečo rýchlejší a volal mi kde som. Šofér autobusu mi dal presné inštrukcie čo povedať a kde ma čakať uber. Ten súhlasil. Keď sme dorazili na konečnú, nečakalo tam žiadne auto. Šofér autobusu mi povedal, že mám zostať dnu a nevystupovať. Mám zavolať uber, ktorý ma má čakať, povedať mu presnú polohu a aby zaparkoval hneď vedľa nás. Potom len preskočím priamo do druhého auta. Tak sa mi nič nestane. Po pár minútach sa stal presne ten scenár, ktorý bol naplánovaný.

Vodič uberu mi hneď povedal, že takéto prestupovania sú v noci úplnou samozrejmosťou. Hneď dodal, že keď videl do akej štvrte mám namierené, tak ma ani nechcel vziať, lebo to je nebezpečná časť mesta. Lenže keď si všimol, že som cudzinec, tak ma nechcel nechať v meste v noci samého. Počas jazdy som dostal ešte ďalšie bezpečnostné tipy a konečne som stál pred zamknutou bránou hostela.

No, po tej skúsenosti cestou z letiska som veru moc šťastný nebol, že stojím na ulici v noci a sám. Snažil som sa dostať do hostela, ale nedarilo sa mi to. Brána zamknutá a telefónne číslo, na ktoré bolo treba volať, nikto nedvíhal. Do prdele, čím dlhšie tu s tým batohom na pleciach budem šaškovať, tým väčšia šanca, že si ma tu niekto všimne. Heuréka! Konečne som sa niekam dovolal a dostávam číselný kód, ktorým si otváram tú plechovú papuľu, ktorá bola pre mňa priepustkou do bezpečia. Durban, čo ti poviem.

Je krátko po polnoci. Unavený z celodňového cestovania. Na prd je to, že som si nikde nekúpil jedlo ani pitie. Keď recepčnej rozprávam, že som ráno šoféroval z Krugerovho národného parku a potom letel sem, na juh, tak sa ospravedlnila, že nemá žiadne jedlo.

Z hostela to bol len kúsok na pláž
Z hostela to bol len kúsok na pláž (zdroj: photoandtraveling.com / Aleš Tvrdý)

Nevadí, nie je to predsa jej chyba. Pri vedľajšom stole sediaci chlapík hneď otvára pivo a tlačí mi ho do ruky, aby som sa napil. Vie ako sa cítim. Rýchlo si pripravujem posteľ a chcem konečne spať. V tom príde opäť recepčná. Podáva mi jablko, banán, sušené ovocie a krekry.

S previnilým výrazom v tvári sa ešte ospravedlňuje znovu za to, že nemá iné jedlo. Som jej veľmi vďačný a rýchlo to do seba všetko natlačím, ako by to malo byť moje posledné jedlo v živote.

Cestovaniu sa venujem od roku 2008, kedy som sa vybral na svoju prvú samostatnú cestu. Odvtedy som zažil rôzne vtipné, smutné, ale aj neporozumiteľné situácie. Tie najlepšie som zhrnul do svojej knihy, ktorá práve vychádza v tlačenej aj elektronickej podobe. Objednať si ju môžeš kedykoľvek. Do piatka 16.09.2022 si ju môžeš kúpiť za zvyhodnenú, predpredajnú cenu

Kniha Cestovateľ je už v predpredaji za zvýhodnenú cenu
Kniha Cestovateľ je už v predpredaji za zvýhodnenú cenu (zdroj: photoandtraveling.com / Aleš Tvrdý)

Durban sa so Slovenskom spája aj inak. Počas najväčšieho úspechu Slovenska vo futbale, keď sa hrali majstrovstvá sveta práve tu, v JAR, tak ver či never, v Durbane naša reprezentácia odohrala svoj posledný zápas. Napriek tomu, že prehrali, tak to bol jednoznačne skvelý výsledok. Chcel som sa tam ísť pozrieť, lebo to je takisto veľmi pekná budova. Neďaleko odtiaľ sú aj preslávené durbanské pláže, tak som mal o program postarané. Šťastný, že už som preč z Johannesburgu, ktorý je epicentrom kriminality v krajine, som si aj tak až tak moc nepomohol. Ani Durban nepatrí práve medzi bezpečné miesta. Od šoférov a aj personálu hostela dostávam informácie ako sa správať v meste. Kadiaľ chodiť a kadiaľ nie. V noci nech mi ani nenapadne ísť do mesta. Tam sa boja ísť aj domáci.

Dejisko futbalových majstrovstiev sveta
Dejisko futbalových majstrovstiev sveta (zdroj: photoandtraveling.com / Aleš Tvrdý)

Cez deň to je lepšie, ale tiež nie dokonalé. Chcem ísť na veľkú mestskú pláž. Tá je údajne bezpečná. Hej, je. Na meter štvorcový som ešte asi nikdy a nikde nevidel toľko policajtov, ako práve tam. Niekto by zrejme mohol povedať, že sa tam cíti bezpečne, lebo sú tam policajti. Ja sa cítim bezpečne tam, kde nie sú po zuby ozbrojení policajti a dá sa tam slobodne pohybovať. Toto asi v JAR nezažijem. Nevadí, takto to tu majú proste nastavené, tak to rešpektujem.

Durbanské pláže sú vychýrené aj kvôli tomu, lebo sú omývané teplým Indickým oceánom. Sú obrovské a takisto sú chránené sieťami, ktoré majú udržať žraloky v bezpečnej vzdialenosti od brehov, kde sa teda stretáva poriadne množstvo ľudí. Je teplo, slnko nad hlavou a oči spokojne pobehujú po hladine oceánu. Toto sa mi páči. Konečne som medzi ľuďmi. Kde tu sa s niekým dám aj do reči. Všetci sa pýtajú, prečo som tam sám a ako je to možné, že ma tu pustili. Ako je možné, že cestujem celkom sám. Kde mám manželku alebo kamarátov. Odpovedám, že nikto so mnou nechcel ísť lebo sa báli vírusu, ktorý sa tu pred pár týždňami objavil. Pýtajú sa ma či sa ho nebojím aj ja. Odpovedám, že rešpektujem všetky nariadenia, no zároveň si uvedomujem aj to, že ak by bola situácia tak veľmi zlá ako sa vykresľuje, tak ma tu predsa nikto nepustí.

Meníme tému a hovorím prečo som tu prišiel. U nás doma, na Slovensku mi už bola zima. Vy tu máte leto, my máme zimu a už aj sneh. Tak preto som tu. Ukazujem fotografiu, ktorú mi pred pár dňami poslala mama. Sú na nej zasnežené Kysuce. Všetci sú unesení z čara bielej krajiny a dodávajú, že raz, aspoň raz sa im to podarí a aj oni sa dotknú snehu vlastnými rukami.

Ďalšie fotografie k článku nájdeš na mojom blogu o cestovaní photoandtraveling.com. Okrem toho tam nájdeš aj mnoho ďalších článkov z rôznych destinácií naprieč celou planétou.

Prajem príjemné dni!

Aleš

Aleš Tvrdý

Aleš Tvrdý

Bloger 
Populárny bloger
  • Počet článkov:  109
  •  | 
  • Páči sa:  288x

Už je to niekoľko rokov dozadu, čo som pochopil, že cestovanie ma robí šťastným. Ba dokonca, je to moja vášeň a tá najlepšia škola životom. Neodmysliteľnou súčasťou mojich ciest je aj fotoaparát a práve prostredníctvom svojich záberov sa snažím každému ukázať, že cestovanie je dostupné pre každého. Preto som pred pár rokmi založil cestovateľský blog photoandtraveling.com kde sa snažím podeliť o svoje zážitky a skúsenosti z ciest. Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu