Japonsko je dnes krajina, ktorá láka, fascinuje, inšpiruje, atď.,atď… Dalo by sa pokračovať veľmi dlho. Nie však v tomto článku. Vždy však tomu takto nebolo aj pred tým, ako sa krajina dostala do súčasnej pozície chápania nie len v blízkom regióne, ale aj globálne. Nepochybne im mnoho titulov právoplatne patrí. Tiež stojím v tom zástupe ľudí, ktorí krajinu vychádzajúceho slnka obdivujú. Je tomu tak iste aj preto, lebo som tam nikdy nežil a navštívil som Japonsko len ako turista. To je celkom iná skúsenosť a verím, že mnohí mi v tomto dajú za pravdu. Ak nie, nevadí. To nie je to o čom dnes píšem.
Nie vždy však boli obyvatelia tejto ostrovnej, a pre nás Slovákov, vzdialenej exotickej krajiny, takí prívetiví. História o tom všetkom píše dosť jednoznačne a príde mi celkom zbytočné tu znova opakovať to, čomu sa jednak nerozumiem, ale je aj tak detailne vysvetlené v mnohých zdrojoch.
Prečo spomínam túto tému je celkom jednoduché. Nie je to tak dávno, keď práve japonské kráľovstvo robilo „dusno“ v regióne. Bol to akýsi „vyvrheľ“ ďalekého východu. Viaceré krajiny v bližšom aj vzdialenejšom okolí pocítili to, na čo radšej dnes ani nemyslime. Nechajme však tieto tienisté stránky minulosti tam kde sú. Snáď sme sa z toho ponaučili a pokorne sa posunieme vpred.
Som na Taiwane a mierim opäť do hôr. Národná prírodná rezervácia Alishan mi je celkom známa. Bol som tu už dvakrát. Teraz mám však lokálnu spoločnosť. Dajme jej meno Ivana, aby to bolo o niečo málo jednoduchšie.
Ivana je rodená Taiwanka. Takže je predpoklad, že mi povie o tejto ďalekej kultúre viac. Rád počúvam príbehy od domácich obyvateľov, namiesto používania Google. Plánujeme si dať turistiku, spojenú so spaním v prírode, v stane. Noci sú tu chladné aj preto, lebo sme v nadmorskej výške zhruba 2500 m.n.m.
V úvode som spomínal Japonsko a nebolo to len kvôli tomu, aby som nejako natlačil 300 slov pre splnenie SEO kritérií tohto článku. Aj Taiwan bol v minulosti okupovaným územím. Práve krajina vychádzajúceho slnka si nárokovala na toto územie. Možno tomu bolo tak preto, lebo sa chceli posunúť viac na západ a byť tak aj krajinou zapadajúceho slnka. Naozaj netuším.
Práve počas spomínanej okupácie tu japonské kráľovstvo ťažilo prírodné zdroje. Taiwanské lesy, bohaté na vzácne cédrove drevo sa stali obeťou japonského biznisu. Aby sa však z nehostinného lesa, vo vysokých horách, dostali k pobrežiu a odtiaľ materiál transportovali domov, smer Japonsko, bolo treba niečo vymyslieť.
Istý japonský nindža a možno aj samuraj, ktorého si história pamätá pod menom Kawai má toho viac na rováši. Okrem iného to bol aj doktor a projektant, ktorý stál za celým projektom transportu naprieč taiwanskými horami.
Počas toho, ako sa raz vybral práve do hôr Alishanu, si na noc ľahol pod mohutné stromy. Práve vtedy si všimol ako sa mesiac pomaličky šplhá od horizontu, okolo masívnych skál, k hviezdami posiatemu nebu. Vtedy prišiel na to, že toto miesto miluje a nazval ho tak, ako sa volá les dodnes. V preklade to je celkom ťažké, lebo vysvetliť myšlienkové pochody japonských veršov (ktoré napísal práve Kawai) preložené do čínštiny a následne to dať do slovenčiny… Hmm, to bude na dlho. Čínština je známa aj tým, že všetkým prírodným javom sa priraďuje nejaká ľudská vlastnosť či schopnosť. Proste chcem tým povedať to, že nie vždy je jednoduché preložiť do slovenčiny presný význam čínštiny.
Aby si si vedel lepšie predstaviť čo to reálne znamená prekladať čínštinu, tak len spomeniem napríklad preklad slova vlak. Doslovne to je v slovenčine „horiace vozidlo“. Alebo skúsme preložiť taký počítač. Ten sa volá „elektrický mozog“. No a to sú len dve slová. Raz iste napíšem celý zoznam tých najväčších prekladačských klenotov, nech sa pobavia viacerí a nie len ja. Ale skúsim teda ten les najskôr.
Názov lesa by mohol byť niečo ako „spanie pod mesiacom“. Lenže Ivana mi hneď dopĺňa informáciu o spresnení a to mení celý význam. Potom to teda má byť niečo ako nocľah pod loziacim sa mesiacom na nebi. Alebo som to celé zle pochopil. No nič, posuňme sa teda ďalej. Dosť bolo lingvistických vstupov.
Aby sa vzácne drevo dostalo až do jeho cieľovej destinácie, Japonsko, Kawai naprojektoval horskú železnicu. Po nej sa tak drevo vozilo do prístavu a odtiaľ loďami ďalej na sever. Keď sa Kawai vrátil do Alishanu po 13 rokoch, tak bol nemilo prekvapený. Krásne lesy, ktoré si pamätal, zmizli. Krajina bola dosť spustošená práve vďaka ťažbe dreva. Pri tej príležitosti napísal pre tieto krásne stromy báseň a jej názov nesie práve meno spomínaného lesa až do dnes.
Železnica je už dnes nepojazdná. Napriek tomu je však jednou z najobľúbenejších turistických ciest v celom Taiwane. Dnes má aj prívlastok „Zabudnutá železnica“. Je to krásna cesta. Síce len po koľajach, no na trase takmer 10 km sme prechádzali vysokými mostami, dlhými tunelmi a nádhernou prírodou.
V roku 1999 Taiwanom zatriaslo najmohutnejšie zemetrasenie, za posledné desaťročia, možno aj storočia, a jednou z obetí boli aj niektoré tunely, práve zabudnutej železnice. Preto už po nej nepremávajú vlaky, no pre ľudí je aj naďalej prístupná.
Počas toho ako sme ňou prechádzali aj my, som sa mnohokrát zamýšľal aj ja, ako tú trať asi budovali. Mnohé úseky boli skutočne krkolomné. Robotníci, ale aj väzni, ako tomu pri takýchto projektoch bývalo vždy zvykom, ťažko vydreli to, čo som ja mohol dnes poľahky zdolať. Česť a sláva každému jednému z nich, ktorý tu strávil čo i len deň práce.
Maj príjemné dni aj ty!
Aleš
