Bol to môj posledný deň, nie len v Thajsku, ale aj na celej dvojmesačnej „šnúre“ ciest. Čakal som na zastávke autobusu, ktorý ma mal vziať na letisko v Chiang Mai, na severe Thajska. O pár minút tam prišiel starší pán. Nevedel som podľa jeho tváre rozoznať odkiaľ môže pochádzať. Hneď sa mi prihovoril a spýtal sa ma kam idem. Povedal som mu, že na letisko a on sa len usmial a odpovedal, že čakám na správnom mieste.
Ani neviem ako, no hneď sme sa dali do reči. Preskočím to nepodstatné, lebo chcem opísať to, čo ma z nášho rozhovoru zaujalo najviac.
Ani sme sa jeden druhému nepredstavili menami, no konverzácia nám išla, akoby sme sa poznali desiatky rokov. Nech to je jednoduchšie, tak tohto chlapíka zo zastávky nazvem Jeff.
Jeff už bol v dôchodku. Pochádzal zo severovýchodu Kanady. Počas svojho života však pôsobil a žil na viacerých miestach. Niekedy pár mesiacov, niekedy viac rokov. Takto ochutnal život napríklad v mestách ako New York, Taipei, Bangkok, Miami, Londýn…
Bol profesionálny pilot kráľovského letectva. S úsmevom na tvári hneď dodal, že práve vďaka tomu ma doživotne letenky po celom svete zadarmo. Jedným dychom však dodal aj to, že má tak zadarmo aj smrť, ak lietadlo padne a on bude v ňom. Hneď na to, sa hlasno zarehotal.
Spýtal som sa ho, ako sa dostal tu, do Chiang Mai, a čo tam robí. Odpovedal mi, že tam nerobí nič, lebo je na dôchodku. S peniazmi, ktoré mu platí Kanada, v podobe penzie, by kľudne vyžil aj doma. Lenže pred 4 rokmi mu zomrela mama a on nechcel zostať na mieste, kde mal tak veľa spomienok. Raz pred Vianocami stretol kamaráta, ktorý v kraťasách išiel jeho rodným mestom. Spýtal sa ho prečo v tej zime takto dobrovoľne mrzne. Kamarát mu odpovedal, že sa ide zohriať, do Thajska.
Od tej doby mu to stále vŕtalo v hlave, no a po pár mesiacoch si rezervoval let aj Jeff. Do Thajska. Najskôr na pár týždňov, a potom sa uvidí, či sa mu tam bude páčiť alebo nie. Dnes sú to už 4 roky, čo je spokojný so svojim rozhodnutím.
Jeff príjemne rozprával aj vďaka tomu, že istý čas pracoval v rádiu.
„Vieš, život dnes sa nedá porovnať s tým, aký bol vtedy, keď som bol mladší. Ani toto Thajsko sa nedá porovnať napríklad s New Yorkom. Tu sa ľudia na teba usmievajú, sú milí, slušní a niekedy sa až predbiehajú v tom, kto bude slušnejší. Takýto bol aj New York, keď som tam žil, počas mojej mladosti. A teraz? Kdeže. Zabudni na slušnosť a poriadok.
Mesto je špinavé, ľudia sa všade tlačia, nikto ťa nepustí a je jedno či si žena alebo dôchodca. Ak nejdeš rýchlosťou davu, tak si na príťaž. Ja to tým ľuďom nezazlievam. Takto žiť, ich núti súčasná doba. Ak nemáš stres, nervy, chaos a zhon, tak v tom meste nemáš čo hľadať. Mesto a ten dennodenný dav ťa zožerú, ako mačka myš.
Ľudia sa tam neusmievajú. Stále sú zamyslení alebo sa mračia. Proste pôsobia, ako chodiace sochy. Takisto vzrástla kriminalita. Kedysi ťa hocikedy niekto pozval na obed alebo kávu, do jeho domu. Nemuseli ste sa poznať, stačilo, že ste sa stretli na ulici, dali sa do reči a už ťa tlačili do obývačky.
Svet však stále nie je zlým miestom. Našťastie je tu stále viac dobrých ľudí, ako tých zlých. Dôležité je to, ako sa na svet pozeráš ty sám. Ak si dobrý človek, k svojmu okoliu sa správaš zodpovedne, si čestný, milý, priateľský a nápomocný, tak to isté dostaneš naspäť. Ak si debil, robíš ľuďom zlo, provokuješ a vyvolávaš konflikty, tak sa nečuduj, že ti niekto dá do zubov.
Vieš, niektorí ľudia proste budú nešťastní a nespokojní po celý život. Aj keby sa dostali do neba, tak sa im nebude páčiť, že je tam až príliš dobre. Vždy si nájdu niečo, na čo sa budú môcť sťažovať.
Ľudské oči sú prepojené s mozgom a dušou. Takže ak okolo seba vidíš všade zlo, krivdu alebo hocičo zlé, tak sa zamysli, či to nie je preto, lebo to máš tak nastavené ty sám, vo vlastnej hlave. Naopak, ak sú k tebe ľudia milí, stretávaš dobrých ľudí a dokážeš sa potešiť aj z maličkostí, tak to tiež nie je žiadna veda. Je to tak len kvôli tomu, že ty sám si to, čo vidíš, stretávaš a zažívaš. Samozrejme sa aj dobrému človeku môže stať niečo zlé alebo nepríjemné. Treba to brať ako lekciu. Bez zlých skúseností by sme predsa nevedeli porovnať ten rozdiel medzi dobrom a zlom.
Na svet a život okolo nás môžeme pozerať rôznym uhlom pohľadu. Moja mama vždy hovorievala, že len prvý vták si uchmatne červíka. Tým chcela povedať to, že ak nebudeš niekde prvý, tak toho moc nezískaš. Ja som jej však na to vždy hovorieval to, že až druhá myš zožerie syr z pasce. Takže je len na tebe, aký život sa rozhodneš žiť. Vždy sa dá nájsť niečo, na čom sa dá tešiť, no takisto tam je aj niečo, na čo sa dá sťažovať. Je to v tvojich rukách, lebo to rozhodnutie musíš urobiť ty.
Po týchto „ťažkých“ životných úvahách sme sa obaja rozosmiali a uvedomili si, že to boli zrejme silné reči, na nedeľné dopoludnie a zmenili sme tému. Spýtal som sa teda Jeffa na Kanadu. Povedal som mu, že jedna moja kamarátka je odtiaľ tiež a odišla odtiaľ kvôli tomu, lebo sa tam veľmi nudila.
Jeff sa veľmi rozosmial a povedal, že to je pravda. Dokonca je celkom normálne, že sami Kanaďania si robia žarty zo životov v ich vlastnej krajine.
Tak napríklad Jeff pochádza z miesta, kde sú veľmi často silné hmly. Práve preto sa o tej lokalite koluje veľa žartov spojených s nízkou viditeľnosťou. Pochopiteľne. Jeff si prikladá ruku k ústam a naťahuje sa ku mne bližšie, aby zdôraznil tajomstvo, ktoré mi chce prezradiť:
„Nikomu to nehovor, ale svoju vlastnú matku som videl po prvýkrát, keď som mal deväť rokov“. Obaja sme sa na tom dobre zasmiali. Keď sme sa prestali rehotať, tak hneď na mňa „vytiahol“ ďalší kanadský fórik.
„V strednej časti Kanady je obrovská rovina. Je to, ako obrovský tanier. Všade kam sa pozrieš, nie je nič len rovný horizont. Ak tam niekomu utečie pes, tak ešte aj po troch dňoch, jeho úteku, ho stále vidieť, ako uteká v diaľke na horizonte.“
Možno ti tieto žarty neprídu až také zábavné ako mne. Mňa veľmi pobavili, ale bolo tomu možno tak aj preto, lebo som s Jeffom absolvoval pomerne dlhú a príjemnú konverzáciu a z nej to akosi prirodzene vyplynulo.
Raz som niekde čítal, že ak rozumieš vtipom v cudzom jazyku, tak až vtedy môžeš povedať, že vieš daný cudzí jazyk. Takže ma to potešilo o to viac. Žeby som sa konečne v tej angličtine posunul ďalej?
Po tom, ako som Jeffovi povedal, čo je mojou prácou a prečo som v Chiang Mai aj ja, sa Jeff opäť usmial a povedal:
„Cestovanie je skvelá vec. Aj mne veľmi pomohlo. Keď som prišiel do Chiang Mai, tak som mal problémy so srdcom, nadváhu a kopec ďalších maličkostí, ktoré trápili nie len mňa, ale aj môjho doktora. A teraz? Pozri na mňa. Nemám žiaden pupok aj vďaka tomu, že si po jedlo chodím pešo trikrát denne do obchodu alebo na trhovisko. Chladničku mám len ako poličku. Usmievam sa, stretávam sa len s ľuďmi, ktorí sa na mňa usmievajú a dodávajú mi radosť do života. Keď som išiel pred pár mesiacmi na kontrolu k lekárovi, tak som sa obával, čo mi povie, lebo som tam nebol pár rokov.
Lenže stalo sa niečo, čo som nečakal ani ja, ani lekár. Jeho slová mi však stačili na to, aby ma utvrdil, že všetko je tak ako má byť.
„Neviem čo robíte, ale neprestávajte s tým! Váš zdravotný stav je ako z učebnice!“
Z tej zastávky, mal chodiť autobus, na letisko v 20 minútovom intervale. Neviem prečo, ale počas toho, ako som tam naň spolu s Jeffom čakal, tak dva intervaly vynechal. Takže sme si tam spokojne klábosili celú hodinu. Keď už sa však blížil ten môj, tak som Jeffovi podal ruku, poďakoval za jeho čas a zaželal mu veľa šťastia. Rýchlo som sa ešte spýtal, kam vlastne ide. Opäť sa na mňa usmial a povedal len to, že už nejde nikam. Plánoval ísť do obchodného domu niečo kúpiť, no na tej zastávke našiel to, čo by v obchode isto nemali…
Ďalšie články a zážitky z mojich ciest po svete nájdeš na blogu photoandtraveling.com. Okrem toho tam nájdeš aj mnoho fotografií, videá, návody alebo tipy a triky z ciest.
Maj sa fajn a nech sú aj tvoje cesty skvelé!
Aleš
