Akosi sa u mňa stalo zvykom, že to čo mám priamo pod nosom, si dlho nevšímam. Nejedenkrát sa mi to stalo a opakuje sa to stále, ako v nejakom zvláštnom kolobehu. Je jedno, kde som bol, proste som asi začarovaný.na Kysuciach. Prežil som tam celé detstvo a stále sa tam vraciam. Susedné Poľsko som mal takmer priamo, ako na dlani. No a kedy som sa tam vybral? Tiež to bolo dosť neskoro, vzhľadom na to, ako som bol blízko. Vždy sa však utešujem tým, že je lepšie niečo urobiť neskôr, ako nikdy.
To isté sa stalo, keď som býval v Bratislave, tak som sám sebe sľuboval, že si konečne pôjdem pozrieť bratislavský hrad a výhľad z mostu SNP, lebo som o tom sníval ešte, ako malý chlapec. A kedy som sa tam dostal, až po niekoľkých rokoch… Pred pár dňami som sa vrátil, v poradí z tretej návštevy tejto krajiny a bol som opäť milo prekvapený.
V tejto krajine ma to lákalo len do neďalekého Krakova a koncentračného tábora v Osvienčime. Napísal som o tom aj článok a môžeš si ho pozrieť tu (klik). Na poslednej ceste som sa motal opäť na juhu Poľska. Jeden deň sme spolu s mojou „sestrou“ Joannou podnikli výlet do Národného Parku Pieniny. Tie boli naozaj krásne. Pohľad na Vysoké Tatry z opačnej strany, je celkom iný. Ako keby som ani na ne nepozeral. Ako keby to boli celkom iné hory.
Ranné zvonenie budíka ma moc nepotešilo, lebo predošlé noci som cestoval z Taiwanu. Jednodňovú zastávku som si urobil v gréckych Aténach a v noci som toho moc nenaspal. Buď posediačky v lietadle alebo pokrčený na letisku. Avšak prechádza nočným lesom, ma rýchlo vrátila do reality. Východ slnka nevyšiel podľa predpokladov, ale aj tak to bolo skvelé!
Na svojich cestách som zvyknutý najmä na jednoduché nocľahárne. Do Gorlíc som bol pozvaný a kvôli ubytovaniu som si tentokrát starosti robiť nemusel. Keď som však dorazil tam, kde som mal rezerváciu, tak som zostal šokovaný. Po prvýkrát v živote som bol ubytovaný v paláci. Áno, čítaš dobre, ale ani mne sa nechcelo veriť.
Aby som sa cítil, ako pravý Poliak, tak som sa večer nechal natiahnuť do tradičného kroja a s radosťou si tak zatancoval s miestnym tanečným súborom, v rytme pravých ľudoviek. Po týchto tancoch sa údajne zvyknú tanečníci pýtať dobrovoľníkov, či by chceli s nimi tancovať častejšie. Je to niečo, ako nábor talentov. Mňa sa však nikto nič nespýtal. Takže viem, že sa musím zdokonaliť v tancovaní.
Ďalší deň bol však o celkom inom. Pred palácom stáli pripravené offroadové tátoše. Celý deň mal byť v znamení objavovania okolia mesta svetla – Gorlice. Patrím medzi tých, ktorí radšej po príde chodia pešo alebo na bicykli. Túto aktivitu som však pred tým nikdy neskúsil, takže som bol naozaj dosť zvedavý, aké to bude.
Štvorkolesová výprava si to pálila po cestách aj necestách. Drevené kostoly, ktoré sú svetovým dedičstvom, zapísané aj v zozname Unesco, nesmeli chýbať, na tejto ceste. Život na vidieku, tradičné poľské jedlá, kultúra, história, dejiny, salaš, skanzeny… No proste na jeden deň toho bolo akosi príliš, čo všetko som si mohol zapamätať.
Žiaľ Gorlice boli v minulosti poznačené aj smutnými príbehmi. Právu tu sa odohrala jedna z najväčších bitiek počas vojny, ktorá zúrila v Európe. Preto je celé okolie priam posiate mnohými pamätníkmi, cintorínmi a spomienkami na to, čo sa páchalo počas tohto krutého obdobia.
Nerád píšem vo svojich článkoch práve o vojne. Avšak v poslednej dobe ma čoraz viac zaráža to, ako ľudia zabudli práve na to obdobie, keď sa nemilosrdne a chladne vraždilo. Preto je návšteva takýchto miest dobrým spojítkom s tým čo sa opäť môže stať, ak sa neponaučíme z minulosti.
Ešte nikdy sa mi nestalo v lese to, čo práve tu, v Poľsku. Nájsť počas prechádzky huby je celkom OK aj u nás na Slovensku. Nájsť však ropu? Na to treba ísť práve do lesov okolo Gorlíc. Nie je to tak dávno, keď sa v celom regióne ťažilo čierne zlato a mnoho ľudí tu prišlo vďaka tomu k obrovskému majetku. Tí najlepší dokonca mali možnosť vycestovať aj do ďalekých krajín, ako Malajzia alebo Indonézia, kde učili miestnych, ako sa to má robiť.
Tak, ako mnohokrát pred týmto výletom, tak aj teraz som sa opäť nepobalil dobre. Na cestu som sa znovu sústredil najmä na to, aby som mal v batohu všetko, čo potrebujem na fotenie. Na oblečenie som nemyslel. Preto som každé ráno a večer cítil (ne)príjemné jesenné teploty. Pri večernom vystúpení artistov, ktorí predvádzali ohnivé predstavenia, som nejedenkrát chcel ísť k ním, aby som sa aspoň na chvíľu zohrial. Hádam sa už konečne ponaučím.
