Stojím na autobusovej zastávke v Kysuckom Lieskovci.
Je ráno a ja po roku opäť vyrážam do Afriky. Vedľa mňa sú 4 staršie ženy. Po pároch sa spolu rozprávajú. Majú niečo spoločné. Všetky sa sťažujú. Je jedno na čo, no stále je niečo zlé. Jedna dlho čakala u lekára. Ďalšia mala problém so sestričkou. Ďalšia niečo s bicyklom a tá posledná narieka nad tým, že v Lidli nemajú nejaké rožky, ale len obyčajné. Všetko je bezpochybne na prd.
V autobuse počúvam náhodných ľudí. Sťažujú sa. „Matovič je ...,zlatí komunisti..., všetci nech idú do ..., šofér je.... No a takto to išlo celú cestu až som radšej vystúpil skôr ako som plánoval.
Konečne som v malom mestečku, v Zimbabwe. Po minuloročných skúsenostiach, v Afrike, si radšej hneď zisťujem ako to je s bezpečnosťou v uliciach. Dostávam hneď tipy: Cez deň je to ok, ale večer radšej nechoď po uliciach. Napadá mi, že kvôli ľuďom, aby ma neokradli. Omyl. Je to kvôli divokým zverom, aby ma nenapadli. Večer sa voľne potulujú po okolí a mohli by mi vyrobiť nepríjemnosti.
Idem sa teda prejsť po okolí. Ľudia sa na mňa usmievajú. Mávajú na pozdrav a prihovárajú sa nám. Sú veľmi milí. Keď na nás vidia, že sa akosi motáme, tak nám hneď núkajú pomoc. Zadarmo.
Áno, sú to černosi (pre všetkých, ktorí to stále nepochopili, že ľudia sú stále ľudia, aj keď nie sú bieli).
Kráčame do kopca a dobehneme staršieho pána. Ten, spotený, a unavený po celom dni, tlačí kopcovito naložený bicykel. Určite to mal ťažké. Ako prechádzame okolo neho, tak sa na nás usmeje a pozdraví nás. Odzdravíme a usmejeme sa aj my. Chlapík nám zaželá ešte pár pekných slov a spokojne tlačí ten kopcovito naložený bicykel.
Aby si tu ľudia zarobili, sa musia veru poriadne „obracať“. Neskôr premýšľam o tých tetulách, čo sa sťažovali na zastávke a aj o tom chlapíkovi s bicyklom. Niekto si pohodlne sadne do autobusu a ide si nakúpiť do veľkého obchodu, v meste. Aj tak to nestačí a sústavne sa sťažuje. Niekto ledva tlačí bicykel, po dlhom dni predávania na ulici a ešte stále ma energiu, na rozdávanie úsmevov a dobrej nálady. Moja mama mala pravdu, keď mi povedala, že černosi sú iní, ako my belosi. Asi preto nie je spokojná s tým, že moja partnerka je černoška a nie biela ako ja.
Stačí!
V Zimbabwe sme si chceli pozrieť iba Viktoriíne vodopády. Mala to byť taká malá odbočka na našej ceste. To sa podarilo a okrem toho sme stihli aj niečo navyše. Navštívili sme základnú školu, v malej dedinke, neďaleko mesta Victoria Falls. Hej, volá sa rovnako, ako vodopády. Vodopády však všetci volajú len skrátene „VicFalls“.
Deti v škole boli úžasné. Tak to bolo zatiaľ vždy, nech som navštívil školu v Afrike, Oceánii, Ázii alebo na Slovensku. To sú proste deti. Vodopády boli takisto top. Tešil som sa na ne a tiež nesklamali. Boli sme na nich v období, keď tam nie je až tak veľa vody. Aj tak to stálo za to, ale pozrel by som si ch aj vtedy, keď sú plné.
Na skok sme sa pozreli aj do susednej Zambie. Nemali sme pri sebe cestovné pasy, no to vôbec nebol problém. Colníci aj vojaci boli skvelí. Vlastne všetci ľudia, ktorých sme tu zatiaľ stretli, boli fantastickí. Toto je celkom iná Afrika, ako tá, ktorú som zažil minulý rok v JAR.
Cestou z vodopádou som kráčal po ceste sám. Po chvíli sa ku mne pridal nejaký chlapík. Klasika, začal mi ponúkať na predaj rôzne suveníry. Poďakoval som sa mu ako mnohým pred ním aj po ňom. Kráčal však so mnou a dali sme sa do reči. Rozprával mi o živote v jeho krajine (Zimbabwe). Spýtal som sa ako sa volá. Jeho meno je „Enough“(po anglicko to je slovo znamenajúce „Stačí-alebo už dosť“).
Neudržal som sa a začal som sa veľmi smiať. Prišlo mi to meno veľmi vtipné. Pýtam sa ho ako k tomu menu prišiel. Či si ho vybral sám, lebo som sa za tých pár dní zoznámil s viacerými zaujímavými menami (Polite, Proud, Blessing...). Môj nový kamoš mi hovorí, že mu to meno dala jeho mama. Samozrejme sa pýtam, prečo mu také nezvyčajné meno vybrala. On na to s úsmevom hovorí:
„Mám šesť súrodencov. Ja som teda siedmy. Mama už nechcela ďalšie dieťa a tak, keď som sa narodil, povedala môjmu otcovi dosť! „Stačí!“ (Čiže „Enough!“).
Plán na ďalšie dni máme jasný. Presunúť sa do ďalšej krajiny, kde sa už zdržíme dlhšie. Ideme do Botswany
