Pôvod Františka II. Rákócziho
Vodca posledného a najväčšieho protihabsburského stavovského povstania sa narodil 27. marca 1676 na juhovýchodnom Slovensku v kaštieli obce Borša. Disponoval galériou slávnych predkov z rodu Rákociovcov a Zrínskych, ktorí sa zapísali do dejín v bojoch proti Osmanom, ale do značnej miery symbolizovali aj protihabsburské úsilie uhorskej a sedmohradskej šľachty.
Otec František I. Rákoci (Rákóczi, 1645 – 1676), ktorý zomrel v tom istom roku, keď sa jeho syn František II. narodil, sa stal ako sedemročný sedmohradským kniežaťom a hoci na tento stolec nikdy nezasadol zapojil sa do protihabsburského sprisahania uhorských magnátov pod vedením Františka Vešeléniho (Wesselényiho). Popravený nebol len vďaka príhovoru a financiám svojej matky, ktorá bola katolíčka a taktiež aj vďaka jezuitskému rádu.
Matka Františka II. Rákociho Helena Zrínska (1643 – 1703) bola dcérou popraveného uhorského veľmoža chorvátskeho pôvodu Petra Zrínskeho. Zjavne zdedila bojovného ducha po svojich predkoch o čom svedčia aj jej mnohé životné postoje a aktivity. Po smrti svojho manželka sa v roku 16802 opäť vydala za vodcu predposledného protihabsburského povstania Imricha Tököliho (1657 – 1705), ktoré označovali ako kuruckého kráľa. František II. Rákoci o otčimovi nemal vysokú mienku. Vo svojich neskorších pamätiach ho označil dokonca za „hada, ktorý sa votrel matke do postele...“
Formovanie povstania
Karlovický mier r. 1699 ukončil osmanskú moc v Uhorsku aj nekonečné boje s tureckými vojskami a takmer celú krajinu bez pevnosti Temešvár a priľahlého tzv. Banátu na juhovýchode a zjednotil pod vládou jedného panovníka. Takto sa sformovali predpoklady pre nástup pokojného obdobia, ktoré krajina zmáhaná nekonečnými vojnami, povstaniami a inými pohromami tak veľmi potrebovala.
Na prahu 18. storočia si habsburská moc postavila proti sebe všetky vrstvy uhorskej spoločnosti. Nespokojná bola jednak aristokracia a aj poddaní, no každá vrstva mala na zreteli predovšetkým svoje vlastné záujmy. Krajina bola ochotná vstúpiť do nového ozbrojeného konfliktu, trvajúceho ďalších osem rokov.
V dôsledku mohutnej nespokojnosti sa vytvorila dvojaká opozícia proti cisárovej vláde. Bola šľachtická a ľudová. Šľachtický tábor sa sformoval z malej skupinky aristokracie a zemianstva na severovýchode krajiny. Spočiatku ústrednou postavou bol župan Mikuláš Bercsényi, ktorý získal pre odboj mladého Františka II. Rákociho. Tento menej početný tábor mal sympatie mnohých, najmä protestantských zemanov a mešťanov. Opozícia mala viac prívržencov na východe krajiny ako na západe.
V marci 1703 sa v poľskom meste Břežany, odohrala významná historická udalosť. Františka II. Rákocziho navštívili dvaja vodcovia povstalcov v potisí: jeho poddaný Tomáš Esze a zeman Albert Kis. Ich ponuku na vedenie odboja prijal. Po prvý raz tak dochádza k zjednoteniu stavov a neprivilegovaných vrstiev, ktoré mali rovnaké ciele v boji proti panovníkovi. Táto dohoda znamenala vytvorenie jednotného celokrajinského protihabsburského frontu v boji proti Leopoldovi I.
Vo väzení a život v ilegalite
Pod vplyvom Berčéniho sa František II. Rákoci pokúsil nadviazať písomný kontakt s francúzskym kráľom Ľudovítom XIV. Jeho tajné depeše, ktoré posielal do Paríža boli vyzradené a dostali sa do rúk radcov cisára Leopolda I. Následne skončil vo väzení vo Viedenskom Novom Meste a jeho život doslova visel na vlásku. Bol podrobovaný mnohým výsluchom. Hoci obvinenia stále odmietal všetky dôkazy svedčili v jeho neprospech. Hrozil mu hrdelný trest. V novembri 1701 sa mu za pomoci manželky a najmä podplateného kapitána väzenskej stráže Lehmana z väzenia podarilo ujsť.
Počas nasledujúcim dvoch rokov sa ukrýval spolu s Bercsényim v Poľsku. Za hranicami bol v utajení, no vyvíjal veľké úsilie aby získal na svoju stranu spojencov a sformoval tak pripravovaný odboj. Najvýznamnejší bol francúzsky kráľ Ľudovít XIV. Takto sa Francúzsko stalo najvýznamnejším spojencom pripravovaného Rákociho povstania.
Vypuknutie povstania
6.mája 1703 bola samotným Rákocim vydaná Břežanská proklamácia pre neprivilegovaných obyvateľov. 21.mája povstalci rozvinuli zástavy v mestečkách Tarpa, Vary a Berehovo v Berežskej stolici. Rákoci sa rozhodol vrátiť do krajiny a postaviť sa na čelo povstania. Počas ďalších týždňov sa k Rákocimu pridávalo množstvo poddaných. Rákoci si uvedomoval, že bez získania stavov ako vedúcej sily uhorskej spoločnosti nemá jeho boj, nádej na úspech a ešte v júli vydal v obci Namény patent, ktorým sa snažil získať pre ciele povstania šľachtu.
V decembri 1703 v Tokaji zložili sľub vernosti Františkovi II. Rákoczimu všetci jeho prívrženci. Dostali od neho ochranné listy a položili základy nového povstaleckého Uhorska.
Kurucké vojenské normatívy v čase povstania
Legislatívno-právne normatívy sú vzorcom správania sa, ale aj indikátorom, ktorý dokumentuje subjektívne i objektívne úsilia a tendencie spoločenského života, rozvoj, stratégiu ale aj úpadok spoločnosti a jej vrstiev vrátane armády. Treba ich považovať za osobitný prameň pre poznanie vojenskej každodennosti.
V období povstania Františka II. Rákociho vzniklo nebývalé množstvo vojenských normatívov. Povstalecké vojsko nemalo takú úroveň ako vojsko cisárske o čom svedčí aj množstvo vydaných predpisov. Boli to reglementy, edikty a ostatné predpisy a nariadenia.
Reglementy sa zaoberali organizáciou vojsk, stravovaním, financovaním a pod. Edikty zodpovedajú dnešným služobným predpisom. Upravovali správanie a povinnosti kuruckého vojska. Spomedzi tretej kategórie treba spomenúť napríklad inštrukciu o obrane fortifikácií, najmä hradov z 1. mája 1705. Ďalej to je inštrukcia táborová, vydaná 1.júla 1704 v maďarčine a potom predpis pre Šľachtickú telesnú gardu, ktorá sa datuje na prelom rokov 1706/1707.
Mimoriadne závažný normatív bola vojenská prísaha, ktorá patrí medzi dávne verejnoprávne úkony. Dlho sa za najstaršiu vojenskú prísahu v slovenčine považovala prísaha meštianskej milície v Ľubietovej z roku 1809. No v roku 2004 bola v Štátnom archíve v Prešove objavená prísaha staršia o sto rokov a to z obdobia posledného stavovského protihabsburského povstania.
Text bol prijatý na sneme v Sečanoch 20. septembra 1705, tri dni po tom, ako bola vyhlásená Uhorská stavovská konfederácia na čele s kniežaťom Františkom II. Rákocim. Text prísahy obsahuje aj vyhlásenie o dobrovoľnom prijatí záväzkov voči Uhorskej stavovskej konfederácii, jej veliteľom a osobitne voči jej vodcovi Františkovi II. Rákocimu, ktorý sa však nespomína v texte menovite.
Východoslovenské mestá v povstaní
Slobodné kráľovské a banské mestá mali významné miesto v protihabsburských povstaniach v Uhorsku, osobitne v najdlhšom z nich vedenom Františkom II. Rákocim. Mestá predstavovali významný zdroj príjmov, nevyhnutné suroviny, no zároveň protestantské obyvateľstvo sympatizovalo poväčšine s povstalcami. Mali však aj priamy vojenský význam.
Povstanie v Prešove
Význam Prešova bol v 17. storočí porovnateľný s Levočou a Košicami. V 18. stor. bol významným centrom remeselnej výroby a obchodu na východe krajiny. Veľký význam nadobudlo aj prešovské opevnenie. Mesto disponovalo aj delostrelectvom a vlastnými žoldniermi. Po vypuknutí povstania Františka II. Rákociho mal odboj mnohých prívržencov i v radoch prešovských mešťanov. Napriek tomu obyvateľstvo sa spočiatku nepostavilo na stranu odboja. Prvé početné kurucké jednotky sa objavili v okolí mesta od jesene 1703. Od novembra sa už permanentne zdržiavali v susedstve mesta. Začalo sa obliehanie mesta pod vedením Štefana Budaya a Františka Monokyho. Situáciu obrancov komplikovalo aj to, že do konca roku 1703 sa vzdali Bardejov a Sabinov a v januári 1704 sa pridala k Rákocimu aj Šarišská stolica. Viac ako rok trvajúce obliehanie Prešova prinieslo mestu obrovské materiálne škody. Obliehanie pokračovalo bez väčších prestávok až do augusta 1704, keď bola ako súčasť prímeria medzi oboma stranami uzavretá dohoda o prímerí.
Z vojenského hľadiska predstavovalo mesto modernú pevnosť, schopnú odolávať obliehaniu aj niekoľko rokov. Zakrátko po kapitulácii, 20. novembra 1704 získali aj Prešovčania od Rákociho ochranný list, v ktorom sa zaväzovali chrániť mesto pred nepriateľom. Správu prešovského opevnenia zveril Rákoci do rúk stolice. V novembri sa do Prešova stiahla aj posádka Kapušanského hradu, ktorý nechal Rákoci vypáliť. Vojaci sa zväčša správali disciplinovane, čo bolo aj pod vplyvom Rákociho ochranného listu, v ktorom sa pripúšťali aj tresty smrti. Pohromou pre mesto i vojenské jednotky bola morová epidémia, zúriaca na jar a v lete 1710. Preto Rákoci doplňoval zdecimovanú posádku.
Dňa 10.decembra 1710 sa skončilo účinkovanie Prešova v povstaní Františka II. Rákociho a vôbec v celom protihabsburskom odboji.
