Slovenské národné hnutie v 80. a 90. rokoch 19. storočia

Písmo: A- | A+

Liberáli si udržovali svoje vedúce postavenie a razili politiku jednotného uhorského politického národa. Začalo sa odnárodňovanie cez časopisy a noviny. SNS prechádza generačnou výmenou. A ako to prebiehalo sa dočítate v článku.

Vláda Kolomana Tiszu

Nástup vlády Kolomana Tiszu v októbri 1875 znamenal začiatok nového obdobia v upevňovaní supremačnej národnostnej politiky maďarských vládnucich tried. Vo voľbách do uhorského snemu v lete 1875 získala novovytvorená Liberálna strana, na čele ktorej stál Koloman Tisza, štyri pätiny poslaneckých mandátov, čo znamenalo, že snem v zákonodarnej oblasti plne podporoval nacionálne a politické záujmy vládnej strany a jej sociálnej základne.

Osoba Kolomana Tiszu bola symbolom politického režimu usilujúceho sa o vybudovanie jednotného nedeliteľného štátu s jednotným nedeliteľným uhorským ( maďarským) národom. Tento zámer sa predstavitelia Liberálnej strany snažili dosiahnuť postupnou maďarizáciu všetkých oblastí verejného aj kultúrneho života. Akékoľvek národnoemancipačné aktivity nemaďarských národov sa považovali za hrozbu celistvosti uhorského štátu.

Koloman Tisza
Koloman Tisza 

Odnárodňovacia činnosť

Tiszova vláda sa snažila administratívnymi prostriedkami zabrániť menšinám, aby dosiahli v politickom živote akýkoľvek, hoci len minimálny vplyv. Vláda prijala viaceré zákony, ktoré napomáhali šíreniu maďarského jazyka v prostredí nemaďarského obyvateľstva. Na propagáciu vládnej národnostnej politiky naďalej slúžil časopis Svornosť, a to až do svojho zániku roku 1885. Rovnakú funkciu potom zohrával provládny časopis Slovenské noviny, ktorý vychádzal v Budapešti. Proklamatívne stáli na platforme zákona z roku 1868 a otvorene sa hlásili k spoločným cieľom s Uhorsko-krajinským slovenským vzdelávacím spolkom.

Vyzývali k spolupráci s maďarskými vládnucimi kruhmi a ich cieľom bolo zamedziť účinkovaniu slovenskej národnopolitickej reprezentácie, ktorej opodstatnenosť odmietali. Opierali sa o slovenskú inteligenciu a stúpencov hungarofilskej orientácie. Odmietali národnopolitický program Memoranda z roku 1861 a pôsobenie Slovenskej národnej strany na jeho zásadách.

Odnárodňovacie spolky

Maďarské vládne kruhy na presadzovanie svojej národnostnej politiky využívali kultúrno-osvetové a vzdelávacie spolky, ktoré sa vytvárali na území, kde žilo nemaďarské obyvateľstvo. Ich poslaním na Slovensku bolo paralyzovať slovenský kultúrny život a presadzovať maďarizáciu medzi slovenské obyvateľstvo. Takéto spolky vznikali v Kremnici ( 1880), Prešove ( 1882) , Bratislave ( 1883) a podobne.

Činnosť spolku FEMKE

Najväčšiu a najvýznamnejšiu úlohu zohrali spolky s celoslovenskou pôsobnosťou, a to spomínaný Uhorský slovenský vzdelávací spolok (MTKE) a Hornouhorský maďarský vzdelávací spolok FEMKE, založený roku 1882 so sídlom v Nitre. Jeho úlohou bolo pôsobiť na slovenskú mládež a preto v slovenských obciach zakladal maďarské materské školy, ľudové knižnice a maďarské kultúrne spolky, organizoval jazykové a osvetové kurzy. K jeho aktivitám patrilo aj odvážanie detí, najmä sirôt a polosirôt z Oravskej, Liptovskej, Trenčianskej a Nitrianskej župy do maďarských rodín na juhu krajiny.

Slovenská národná strana v 70. a 80. rokoch

Po smrti V. Paulinýho- Tótha roku 1877 sa predsedom strany stal P. Mudroň, ktorý túto funkciu zastával do roku 1914. Na čelo národného hnutia sa postavili príslušníci mladšej generácie S. H. Vajanský, Jozef Škultéty, Andrej Halaša, P. Mudroň, M. Dula, Ambro Pietor a ďalší.

Rusofilstvo a slovanská vzájomnosť

Slovenské národné hnutie hľadalo záchranu národnej existencie a tradície slovanskej vzájomnosti podporovali presvedčenie o rozhodujúcej úlohe najsilnejšieho slovanského štátu- Ruska, ako záštity pred maďarizačným tlakom a opory v národnoemancipačných snahách snahách.

Slovenskí rusofili videli v Rusku hlavný faktor, ktorý je schopný úspešne čeliť germánskej rozpínavosti, aby si podrobila malé slovanské národy. Odsudzovali expanzívnu politiku Rakúsko-Uhorska na Balkáne. Vajanský vo svojej tzv. katastrofickej teórii len všeobecne predpokladal, že z očakávaného konfliktu európskych mocností vyjde víťazne Rusko a jedným z výsledkov zápasu bude aj možnosť slobodného vývinu slovanských národov.

Politický mesianizmus

Vedúce slovenské politické kruhy vyjadrovali rezignáciu na riešenie slovenskej otázky vlastnými politickými silami. Vonkajšie faktory považovali za určujúcu silu slovenského národnoobranného zápasu , čo viedlo k tomu, že v hnutí sa presadzovali princípy politického mesianizmu. Predstavitelia SNS sa viackrát vybrali do Ruska, kde nadväzovali osobné kontakty s ruskými slavistami a slavianofilmi. Hlavnými exponentmi programového rusofilstva a myšlienky slovanskej vzájomnosti v SNS boli S. H. Vajanský a J. Škultéty.

SNS v období stagnácie a voľby do Uhorského snemu

V roku 1877 sa predsedom Slovenskej národnej strany stáva Pavol Mudroň. Nástup novej generácie do čela národného hnutia sprevádzali dôležité zmeny v chápaní národnoobrannej ideológie a zápasov. Ideológia národného hnutia naďalej vychádzala zo základných princípov Memoranda národa slovenského.

Neúčasť politických elít vo voľbách roku 1878 mala byť protestom proti oficiálnej národnostnej politike vlády. Týmto krokom predstavitelia Slovákov dosiahli len oslabenie svojej akcieschopnosti. Od roku 1884 sa stala pasivita charakteristickou črtou jej pôsobenia.

V máji 1884 ukončil činnosť aj predchádzajúci snem. Stanovisko k ďalším voľbám bolo vydané 1. júna 1884. V Osvedčení SNS vyhlásila, že sa volieb nezúčastní. Neúčasť SNS vo voľbách sa kvalifikuje ako verejný protest proti postupu štátnych inštitúcií a orgánov, politických strán a panujúcej verejnej mienke, pretože bránili, aby sa SNS a slovenskí obyvatelia mohli opierať o minimálne práva v politickom a spoločenskom živote. Absencia SNS vo voľbách bola demonštráciou, že strana a jej predstavitelia, nie sú zodpovední za vtedajší oficiálny kurz štátu, voči ktorému zostali v opozícií.

Pavol Mudroň
Pavol Mudroň 

Koniec Tiszovej vlády a aktivizácia slovenského politického tábora

Po páde Tiszovej vlády zostala pri moci Liberálna strana. Krátko na to ho vo funkcií vystriedal Gyula Szápáry ( 1890- 1892) a mnohí ďalší. Národnostná politika uhorských vlády sa nezmenila. Szapáry pokračoval podľa princípu jednotného nedeliteľného štátu v utláčaní nemaďarských národností. Vo vedúcich slovenských politickým kruhoch došlo aj k určitému prehodnocovaniu vlastnej koncepcie národnopolitickej činnosti. Taktika politickej pasivity podľa S. H. Vajanského už nemohla zodpovedať potrebám národného hnutia v nových podmienkach. V januári a vo februári 1892 došlo v SNS k verejnému prehodnoteniu volebnej pasivity.

Nemaďarské národy v Uhorsku

Národný kongres nemaďarských národností sa uskutočnil 10. augusta 1895 v Budapešti. Zúčastnilo sa ho 800 delegátov. Hlavný dokument Program spolčenia národných strán rumunskej, slovenskej a srbskej v Uhorsku a Sedmohradsku bol obsiahnutý v 22 bodoch. Odmietol myšlienku jednotného uhorského politického národa a vyslovil sa za postavenie riešenia nemaďarských národov na princípe národnej autonómie podľa žúp.

Česko-slovenské vzťahy

Od 70. rokov 19. stor., ale najmä v 80. a 90. rokoch sa výrazne oživili slovensko-české vzťahy pričlenením slovakofilského hnutia v Čechách, reprezentovaného Rudolfom Pokorným, Adolfom Heydukom, Josefom Holečkom, J. Vlčkom, K. Kálalom a ďalšími. K rozvoju politického života prispeli slovenskí študenti v Prahe, združení v spolku Detvan. Spolok vznikol roku 1882 na čele s J. Vlčkom. Spolok podporoval vzdelávanie členov v materinskom jazyku a pestovanie vlastnej literárnej tvorby.

Slovenský spolok Detvan v Prahe
Slovenský spolok Detvan v Prahe  

Českoslovanská jednota
Dňa 7. mája 1896 bola ustanovená Českoslovanská jednota v Prahe. Stala sa národnoobranným spolkom pred rastúcou germanizáciou a maďarizáciou v Rakúsko- Uhorsku. Prvým predsedom Českoslovanskej jednoty sa stal František Pastrnek. Poslaním jednoty ako národnoobrannej inštitúcie bolo „ pestovať kultúrne a hmotné záujmy československé“. Do jej práce patrilo zakladanie knižníc, šírenie literárnych prác, podporovanie slovenskej mládeže študujúcej v Prahe, usporadúvanie prednášok a podobne.

Diferenciácia na pôde SNS

Nasledujúci vývin národného hnutia a vzdanie sa aktívnej účasti vo voľbách, ktoré SNS vyhlasovala v priebehu rokov 1884, 1887, 1892 a 1896 výrazne vplývalo na tvorbu programu Slovenskej národnej strany. Proces politickej diferenciácie bol charakteristický predovšetkým otvoreným vystúpením opozičných prúdov v rámci SNS, čo viedlo k narušeniu dovtedy uznávanej jednoty postupu politických predstaviteľov národného hnutia, ktorú určovalo martinské vedenie SNS. Viedlo k zmene taktiky SNS, ktorá vyústila v roku 1900 vrátením sa do volebného zápasu o kreslá v uhorskom sneme.

Milan Hodža
Milan Hodža 

Vrámci SNS sa sformovali tri základné ideovo-politické prúdy: 1. konzervatívny, reprezentujúci pôvodné tradície a kontinuitu, 2. liberálny, tvorený skupinou hlasistov, 3. klerikálny, jadro ktorého tvorili bývalí slovenskí stúpenci Katolíckej ľudovej strany. Tieto prúdy neboli svojou skladbou homogénne.

Základné zdroje:

JURČIŠINOVÁ. Nadežda, 2010. Českoslovanská jednota a Slováci. Prešov: FF PU v Prešove, s. 26-27. ISBN 978-80-555-0252-6

KÓNYA, P. a kol.,: Dejiny Uhorska. Prešov: Citadella. 2014, s. 631. ISBN 978-80-89628-59-9

PODOLAN, P., VIRŠINSKÁ, M. Slovenské dejiny III. Bratislava: Literárne informačné centrum. 2014, s. 309 – 344.  ISBN 978-80-8119-081-0

PODRIMAVSKÝ, M. a kol. 1992. Dejiny Slovenska zv. III. Od roku 1848 do konca 19. storočia . Bratislava: Veda.1992, s. 616-714. ISBN 80-224-0078-5

PODRIMAVSKÝ, M. 1983. Slovenská národná strana v 2. po. XIX. storočia. Bratislava: Veda, s. 80 – 81.

PODRIMAVSKÝ, Milan: Memorandum a otázka programu národnopolitického hnutia do prvej svetovej vojny. In: ELIÁŠ, Michal (ed.): Z prameňov národa. Martin : Matica slovenská, 1988, s. 38











 


Skryť Zatvoriť reklamu