František II. Rákoci vo svetle dejín

Písmo: A- | A+

Osoba Františka II. Rákociho je o to zaujímavejšia, že on sám sa narodil na území dnešného juhovýchodného Slovenska. Za zmienku stojí spomenúť aj to, ako prebiehalo povstanie v meste Prešov, ktoré som sa snažil v skratke opísať.

Pôvod Františka II. Rákociho

Vodca posledného a najväčšieho protihabsburského stavovského povstania sa narodil 27. marca 1676 na juhovýchodnom Slovensku v kaštieli obce Borša. Disponoval galériou slávnych predkov z rodu Rákociovcov a Zrínskych, ktorí sa zapísali do dejín v bojoch proti Osmanom, ale do značnej miery symbolizovali aj protihabsburské úsilie uhorskej a sedmohradskej šľachty.

Otec František I. Rákoci (Rákóczi, 1645 – 1676), ktorý zomrel v tom istom roku, keď sa jeho syn František II. narodil, sa stal ako sedemročný sedmohradským kniežaťom a hoci na tento stolec nikdy nezasadol zapojil sa do protihabsburského sprisahania uhorských magnátov pod vedením Františka Vešeléniho (Wesselényiho). Popravený nebol len vďaka príhovoru a financiám svojej matky, ktorá bola katolíčka a taktiež aj vďaka jezuitskému rádu.

Matka Františka II. Rákociho Helena Zrínska (1643 – 1703) bola dcérou popraveného uhorského veľmoža chorvátskeho pôvodu Petra Zrínskeho. Zjavne zdedila bojovného ducha po svojich predkoch o čom svedčia aj jej mnohé životné postoje a aktivity. Po smrti svojho manželka sa v roku 16802 opäť vydala za vodcu predposledného protihabsburského povstania Imricha Tököliho (1657 – 1705), ktoré označovali ako kuruckého kráľa. František II. Rákoci o otčimovi nemal vysokú mienku. Vo svojich neskorších pamätiach ho označil dokonca za „hada, ktorý sa votrel matke do postele...“

František II. Rákoci
František II. Rákoci 

Detstvo a rodinné zázemie

František bol v rokoch 1688 až 1692 na príkaz cisárskeho dvora vychovávaný v nemeckom duchu v českých kláštorných jezuitských kolégiách Českom Krumlove, Jindřichovom Hradci a Prahe.

V júli 1692 sa František II. Rákoci rozhodol prestať so štúdiom a ostať vo Viedni. 25. septembra 1694 sa oženil s pätnásťročnou Šarlotou Amáliou Hessensko-rýn-skofalckou v Kolíne. Pre sobáš bez panovníkovho súhlasu boli po návrate do Viedne držaní v domácom väzení. V roku 1696 sa mu narodil prvý syn Leopold Juraj Ľudovít, v roku 1699 syn Jozef a v roku 1701 syn Juraj. Najviac času trávil v spoločnosti manželky v kaštieli vo Veľkom Šariši, kam postupne prichádzali na návštevy významní aristokrati z blízkeho i vzdialenejšieho okolia. Najužšie kontakty nadviazal s grófom Mikulášom Berčénim ( Bercsényim), ktorý bol županom Užskej stolice. Berčéni patril do skupiny nespokojencov a už dávnejšie sa zaoberal myšlienkou ozbrojeného odboja proti Viedni. Obaja sa postupne zblížili a stali sa nerozlučnými priateľmi.

Helena Zrínska
Helena Zrínska 

Formovanie povstania

Karlovický mier r. 1699 ukončil osmanskú moc v Uhorsku aj nekonečné boje s tureckými vojskami a takmer celú krajinu bez pevnosti Temešvár a priľahlého tzv. Banátu na juhovýchode a zjednotil pod vládou jedného panovníka. Takto sa sformovali predpoklady pre nástup pokojného obdobia, ktoré krajina zmáhaná nekonečnými vojnami, povstaniami a inými pohromami tak veľmi potrebovala.

Na prahu 18. storočia si habsburská moc postavila proti sebe všetky vrstvy uhorskej spoločnosti. Nespokojná bola jednak aristokracia a aj poddaní, no každá vrstva mala na zreteli predovšetkým svoje vlastné záujmy. Krajina bola ochotná vstúpiť do nového ozbrojeného konfliktu, trvajúceho ďalších osem rokov.

V dôsledku mohutnej nespokojnosti sa vytvorila dvojaká opozícia proti cisárovej vláde. Bola šľachtická a ľudová. Šľachtický tábor sa sformoval z malej skupinky aristokracie a zemianstva na severovýchode krajiny. Spočiatku ústrednou postavou bol župan Mikuláš Bercsényi, ktorý získal pre odboj mladého Františka II. Rákociho. Tento menej početný tábor mal sympatie mnohých, najmä protestantských zemanov a mešťanov. Opozícia mala viac prívržencov na východe krajiny ako na západe.

V marci 1703 sa v poľskom meste Břežany, odohrala významná historická udalosť. Františka II. Rákocziho navštívili dvaja vodcovia povstalcov v potisí: jeho poddaný Tomáš Esze a zeman Albert Kis. Ich ponuku na vedenie odboja prijal. Po prvý raz tak dochádza k zjednoteniu stavov a neprivilegovaných vrstiev, ktoré mali rovnaké ciele v boji proti panovníkovi. Táto dohoda znamenala vytvorenie jednotného celokrajinského protihabsburského frontu v boji proti Leopoldovi I.

Bercsényi Miklós
Bercsényi Miklós (zdroj: Wikipédia)

Rákoci vo väzení a život v ilegalite

Pod vplyvom Berčéniho sa František II. Rákoci pokúsil nadviazať písomný kontakt s francúzskym kráľom Ľudovítom XIV. Jeho tajné depeše, ktoré posielal do Paríža boli vyzradené a dostali sa do rúk radcov cisára Leopolda I. Následne skončil vo väzení vo Viedenskom Novom Meste a jeho život doslova visel na vlásku. Bol podrobovaný mnohým výsluchom. Hoci obvinenia stále odmietal všetky dôkazy svedčili v jeho neprospech. Hrozil mu hrdelný trest. V novembri 1701 sa mu za pomoci manželky a najmä podplateného kapitána väzenskej stráže Lehmana z väzenia podarilo ujsť.

Počas nasledujúcim dvoch rokov sa ukrýval spolu s Bercsényim v Poľsku. Za hranicami bol v utajení, no vyvíjal veľké úsilie aby získal na svoju stranu spojencov a sformoval tak pripravovaný odboj. Najvýznamnejší bol francúzsky kráľ Ľudovít XIV. Takto sa Francúzsko stalo najvýznamnejším spojencom pripravovaného Rákociho povstania.

Vypuknutie povstania Františka II. Rákociho

6.mája 1703 bola samotným Rákocim vydaná Břežanská proklamácia pre neprivilegovaných obyvateľov. 21.mája povstalci rozvinuli zástavy v mestečkách Tarpa, Vary a Berehovo v Berežskej stolici. Rákoci sa rozhodol vrátiť do krajiny a postaviť sa na čelo povstania. Počas ďalších týždňov sa k Rákocimu pridávalo množstvo poddaných. Rákoci si uvedomoval, že bez získania stavov ako vedúcej sily uhorskej spoločnosti nemá jeho boj nádej na úspech a ešte v júli vydal v obci Namény patent, ktorým sa snažil získať pre ciele povstania šľachtu.

V decembri 1703 v Tokaji zložili sľub vernosti Františkovi II. Rákoczimu všetci jeho prívrženci. Dostali od neho ochranné listy a položili základy nového povstaleckého Uhorska.

Povstalci v zápale boja
Povstalci v zápale boja 

Pravda, tak ako tradične, najdlhšie vzdorovali Rákócziho oddiely v Podkarpatsku a pevnosti, ktoré udatne bránili rusínski bojovníci. Posádka v Užhorode sa vzdala 15. mája 1711, o niekoľko dní Chust a Mukačevo až 22. júna 1711, skoro dva mesiace po podpísaní mieru v Szatmári. Pomenovanie gens fidelissima (najvernejší národ), ako nazval Rusínov v svojich spomienkach František Rákóczi II., skutočne vystihovalo úlohu a postoj rusínskeho obyvateľstva k protihabsburským povstaniam

 

Povstanie v Prešove

Význam Prešova bol v 17. storočí porovnateľný s Levočou a Košicami. V 18. stor. bol významným centrom remeselnej výroby a obchodu na východe krajiny. Veľký význam nadobudlo aj prešovské opevnenie. Mesto disponovalo aj delostrelectvom a vlastnými žoldniermi. Po vypuknutí povstania Františka II. Rákociho mal odboj mnohých prívržencov i v radoch prešovských mešťanov. Napriek tomu obyvateľstvo sa spočiatku nepostavilo na stranu odboja. Prvé početné kurucké jednotky sa objavili v okolí mesta od jesene 1703. Od novembra sa už permanentne zdržiavali v susedstve mesta. Začalo sa obliehanie mesta pod vedením Štefana Budaya a Františka Monokyho. Situáciu obrancov komplikovalo aj to, že do konca roku 1703 sa vzdali Bardejov a Sabinov a v januári 1704 sa pridala k Rákocimu aj Šarišská stolica. Viac ako rok trvajúce obliehanie Prešova prinieslo mestu obrovské materiálne škody. Obliehanie pokračovalo bez väčších prestávok až do augusta 1704, keď bola ako súčasť prímeria medzi oboma stranami uzavretá dohoda o prímerí.

Z vojenského hľadiska predstavovalo mesto modernú pevnosť, schopnú odolávať obliehaniu aj niekoľko rokov. Zakrátko po kapitulácii, 20. novembra 1704 získali aj Prešovčania od Rákociho ochranný list, v ktorom sa zaväzovali chrániť mesto pred nepriateľom. Správu prešovského opevnenia zveril Rákoci do rúk stolice. V novembri sa do Prešova stiahla aj posádka Kapušanského hradu, ktorý nechal Rákoci vypáliť. Vojaci sa zväčša správali disciplinovane, čo bolo aj pod vplyvom Rákociho ochranného listu, v ktorom sa pripúšťali aj tresty smrti. Pohromou pre mesto i vojenské jednotky bola morová epidémia, zúriaca na jar a v lete 1710. Preto Rákoci doplňoval zdecimovanú posádku.

Dňa 10.decembra 1710 sa skončilo účinkovanie Prešova v povstaní Františka II. Rákociho a vôbec v celom protihabsburskom odboji.

Zdroje:

  1. DANGL V., VARGA J. a kol., Armáda, mesto, spoločnosť od 15. storočia do roku 1918. Bratislava: Vojenský historický ústav. 2002

  2. KÓNYA, P.: Centrálne úrady hospodárskej správy počas povstania Františka II. Rákócziho. Prešov. 2014. ISBN 978-80-555-2436-8

  3. KÓNYA, P. a kol.,: Dejiny Uhorska. Prešov. 2014. ISBN 978-80-89628-59-9

  4. KÓNYA, P.: Pod zástavou kurucov : Protihabsburské povstania v Uhorsku v rokoch 1670 – 1711. Prešov 2015. ISBN 978-80-555-2432-4

  5. KÓNYA, P.: Doba kuruckých bojov. Prešov. 2014. ISBN 978-80-555-1234-1

  6. SEGEŠ, Vladimír: Kto bol František II. Rákoci : Detstvo a mladé roky kniežaťa. In: Historická revue, roč. XXIX, 2018, č. 9, s.12-13.

  7. KONEČNÝ. NÁČRT DEJÍN KARPATSKÝCH RUSÍNOV

 

 

 

 

Skryť Zatvoriť reklamu