Preto, že som aj samoľúby, nikdy nie som spokojný s počtom tých, ktorí sa zaujímajú o moje názory.
Pred časom som začal písať blog o hudbe a o mojej hudobnícko-bubeníckej kariére, no veľmi rýchlo som s tým prestal. O to viac som bol prekvapený, keď sa mi nedávno ozval istý pán Ján z Piešťan a pýtal sa ma na názory okolo hudby. Rozhodol som sa mu odpovedať pomocou tohto blogu; čo, keď motyka vystrelí, a predsa sa mi podarí zaujať viacerých čitateľov.
Medzi inými mi ten pán písal toto: „Zaujímalo by ma, ako to vidíte Vy – čo odzrkadľuje hudba v dnešnej dobe? Cenil by som si Váš pohľad.“
Je to výzva, ktorej na prvý pohľad ani nie je ťažko čeliť, no keď sa lepšie zahĺbime do témy, odpoveď už nie je taká zrejmá.
Chcem podotknúť, že stále hrávam hudbu v živej skupine, no učiť už v podstate odmietam. Jedným z dôvodov je, že som prestal veriť v to, že mnou vychované deti-bubeníci si raz nájdu uplatnenie na hudobnej scéne. Aspoň väčšina z nich asi nie. A to preto, lebo dnešná populárna hudba sa až príliš často „vyrába“. Doslovne: „vyrába“, pomocou rôznych mašín, automatov a počítačov. Aj keď jestvujú aj živé kapely, akoby ich bolo stále menej. A tým je potrebných aj menej bubeníkov. Bicie sú špecifickým nástrojom. Na klavíri alebo na gitare zahráte aj sám doma, k bicím je potrebné mať minimálne jedného spoluhráča, aby sa vytvorila rytmická sekcia.
Aby som viac ozrejmil svoju teóriu, dovoľte mi vrátiť sa do minulosti (ako je už mojím dobrým zvykom). Až k začiatku osemdesiatych rokov. Hral som vtedy práve v Nórsku, kde som sa dočítal v tamojšej tlači, že v Anglicku sa muzikantské odbory ohradili proti používaniu bubeníckych automatov, že vraj berú prácu živím bubeníkom. Tá správa ma potešila, no v skutočnosti sa vývoj nedal zastaviť, čochvíľa sa objavovali rôzne mašiny a počítače, ktoré mali „pomôcť“ nahradiť živých muzikantov. Prvý šok nás postrehol práve v Škandinávii. Boli sme na obhliadke skupiny zo Srí Lanka, ktorá hrala perfektne. Až podozrivo perfektne... Vysvitlo sa, že ich muzika je celá naprogramovaná do vtedy novej mašiny. Tieto zariadenia potom zachvátili celý hudobný svet a šoubiznis. To už neboli len bubnové zvuky, tam sa dalo nahrať akýkoľvek hudobný nástroj. Ďalšou mániou boli tzv. „samohrajky“. Klávesové nástroje, ktoré síce nehrali samy, ale skoro. Precízne a nesmierne bezcitne, vždy rovnako.
Teda tam to začalo, a dnes sme v stave, keď stále menej stretávame na javisku sadu bicích či hráča na basovú gitaru. Nedávno sme hrali hodinový koncert na istej obecnej oslave, kde vystupovali aj iní, od nás slávnejší umelci. Hudobné nástroje sme mali len my, ostatným postačil maličký USB-klúč...
Možno ešte hrozivejší jav som postrehol v rozhlase; zaznela tam desiata symfónia slávneho Ludwiga van Beethovena. Znalejší poslucháči hudby vedia, že on desiatu síce začal, no napísal z nej len útržky.
To, čo som rozhlase počul, napísal naprogramovaný prístroj s umelou inteligenciou. Je to hudobné dielo, ktoré znesie všetky znaky štýlu tohto veľkého hudobného skladateľa. Podobnosť je až hrozivá... kam vedie táto cesta?
Tieto moje slová možno neuspokoja pána Jána z Piešťan. Aj preto, lebo jeho otázka skrýva nesmierne veľa odpovedí.
