Na tomto mieste by som sa chcel s Vami podeliť o svoje zaujímavé, vtipné, inokedy dojímavé zážitky.
Táto moja spomienka je smutno aktuálna: nedávno sme pochovali Mekyho Žbirku.
Príbeh, o ktorom sa chcem zmieniť, sa odohrával v roku 1969 v slávnom vysokoškolskom klube zvanom „véčko“. Tam sa konala „after party“ (vtedy sa to ešte takto nevolalo) slovenského beatového festivalu, ktorý prebiehal v ten deň do neskorého večera v „pekáči“, čiže dnes už neexistujúcej PKO.
V-klub. Kultové to miesto, s atmosférou žijúcou už len v spomienkach, hoci budova ešte stojí.
Na túto udalosť som sa dostal cez priateľa, akoby zázrakom. Zohnal nejaké VIP lístky, ktoré sa takto v tom čase ešte tiež nevolali. Náhle som sa ocitol uprostred slovenskej rockovej (vtedy ešte beatovej) elity, a naviac, sedel som pri jednom veľkom okrúhlom stole s účinkujúcimi hosťami festivalu, členmi progresívnej anglickej kapely menom Cressida. Boli to ozajstné beatnícke figúry, akoby vypadli zo stránky časopisu Bravo. Vlasatí, patrične rockovo vyobliekaní chalani. A ja som tam sedel medzi nimi a medzi najlepšími bratislavskými kočkami, ktoré sa tam tlačili ako muchy na cukrovú vodu. Ako začínajúci rocker som to prežíval ako hotový zázrak. Ďalším aktérom pri stole bol mladučký Miro Žbirka, ktorý vďaka svojej matky Ruth dokonale ovládal anglický jazyk. Usilovne prekladal slová týchto, pre nás vzácnych muzikantov, takže z pozornosti a obdivu ušlo dosť aj preňho.
Pritom na pódiu klubu sa striedali muzikanti, kapely. Činili sa ostošesť, aby zaujali Britov, no nie s veľkým úspechom: tí ich vnímali, ako keby počúvali hudobnú kulisu v hotelovom výťahu. Zahralo aj Collegium Musicum na čele s klávesovým mágom Mariánom Vargom, ktorý, pravda, už tiež nie je medzi nami. Marián brilantne čaroval na Hammonde, no, na to už aj chlapci z Albionu zdvihli hlavu!
Cítil som sa ako v siedmom nebi: je to vôbec pravda? A dá sa to ešte gradovať?
Dalo sa! V toalete pred pisoármi som sa ocitol pri vykonaní malej potreby povedľa Mariána Vargu. Pozorne som počúval zvuk moku, odrážajúceho z porcelánu pisoára, ale nič zvláštne som nezbadal. No predsa to bol zážitok, veď to produkoval jeden z našich najväčších muzikantov, ktorého som si nesmierne vážil. A to ešte nebolo všetko, on sa so mnou dal do reči. Pri zapínaní nohavíc sa mi prihovoril. Ten človek, ktorého žiadny koncert som nevynechal, a ktorý bol pre mňa malým bohom.
Naša debata bola celkom krátka:
„Dobre sa vyšťať je pol zdravia“ povedal mi.
„Aha“ odpovedal som.
Pri tom sme zostali...
