V uplynulom týždni slovenská politická scéna opäť dokázala, že nuda v našich končinách nemá miesto. Ako inak si vysvetliť vstup bývalého ministra zahraničných vecí Ivana Korčoka do Progresívneho Slovenska? Zdá sa, že po rokoch diplomatických tancov na medzinárodnej scéne sa rozhodol, že je čas na domáce parkety. Možno zistil, že slovenská politika je ako tanec na tenkom ľade – nikdy neviete, kedy sa prepadnete.
Progresívne Slovensko, povzbudené novým prírastkom, sa rozhodlo vyraziť do regiónov. S heslom “Porazíme Smer” sa vydali na cestu, ktorá pripomína skôr púť za svätým grálom než politickú kampaň. Ale kto vie, možno nájdu v niektorom z regiónov zázračný elixír voličskej priazne.
Medzitým Ivan Štefunko, známy svojou láskou k selfie, sa pochválil stretnutím s predsedníčkou odborov Monikou Uhlerovou. Reakcia strany Hlas bola rýchla a ostrá, čo nás núti zamyslieť sa, či náhodou neexistuje nejaký tajný protokol o tom, s kým sa môžu politici fotiť. Možno by mali zaviesť aplikáciu, ktorá by im to vopred schvaľovala.
Zverejnenie príjmov politikov prinieslo prekvapenie – do prvej desiatky sa dostal len jeden z nich. Zvyšok rebríčka obsadili manažéri štátnych podnikov a iní “nepolitici”. Zdá sa, že byť politikom už nie je tak lukratívne, ako sme si mysleli. Alebo možno len nevedia, ako správne optimalizovať svoje príjmy.
A nakoniec, europoslankyňa Lucia Ďuriš Nicholsonová čelila nechutným urážkam. Je smutné, že v krajine, ktorá sa pýši svojou pohostinnosťou a kultúrou, sa politický diskurz často mení na slovnú žumpu. Možno by sme mali zaviesť povinné kurzy slušného správania pre všetkých, ktorí vstupujú do politiky. Alebo aspoň rozdávať mydlo na umývanie úst.
Takže, milí čitatelia, slovenská politika opäť dokázala, že je plná prekvapení, zvratov a, bohužiaľ, aj nechutností. Ostáva nám len dúfať, že sa raz dočkáme dňa, keď budeme môcť o našich politikoch písať len v pozitívnom svetle. Ale dovtedy si aspoň užime túto nekonečnú telenovelu plnú nečakaných zvratov.
