Koniec a trénerská kariéra
Filip Polášek bol v roku 2012 20. hráčom sveta. Hovoríme však, samozrejme, o štvorhrovom rebríčku. V dvojhre odohral len zopár zápasov a jeho maximom bolo 555. miesto v ATP Entry Ranking.
Jeho tenisový rast však zastavilo zranenie. Bolesť ľavej nohy mu prekážala nie len pri podávaní. Všetko to bolo zapríčinené výrastkami na chrbte ktoré mu tlačili na nervy. Nebol v pozícii, v ktorej by dokázal stráviť rok liečením sa. A tak sa po Roland Garros 2013 rozhodol ukončiť kariéru.
Stal sa šéftrénerom TK HSC Piešťany. Denne strávil s deťmi na kurte 4 či 5 hodín a nachodil sa 12 až 15 km. Možno aj to bol dôvod prečo sa postupne bolesť platničiek úplne vytratila.
Návrat na tenisové kurty
4 roky tvrdil, že návrat je nemožný. No 18. júna minulého roka sa po bezmála 5 ročnej pauze vrátil. Jeho očakávania neboli veľké. Chcel sa len otestovať. Chcel vedieť ako jeho telo zareaguje.
Reakcia bola dobrá. Telo netrápila žiadna bolesť a za niečo viac ako mesiac odohral 22 zápasov z ktorých prehral len štyri. Bol to teda oficiálne návrat.
Aj keď je to v 33 rokoch možno nezvyčajné. Nie však v štvorhre. Ako sám naznačil, ako deblista kariéru najprv skoro ukončil a potom aj dá sa povedať skoro začal. Všetko je teda na začiatku a pred ním môže byť aj sedem osem rokov hrania bieleho športu. Zaujímavosťou je, že nedávno zdolal americký pár, legendárne dvojčatá Bryanovcov, ktorí majú obaja 41 rokov.
Rok 2019
Od jeho návratu prešlo 13 mesiacov. Jeho telo je v poriadku, a výsledky viac než to. Vďaka tohtoročným 6 titulom sa za rok dokázal dostať z piatej stovky do top 30 a to ešte nie je koniec. K tejto tohtoročnej štatistike pridajme ešte semifinále na najslávnejšom turnaji, Wimbledone, a máme 12. priečku v hodnotení za túto sezónu. Fanúšikovia teda živia veľmi reálnu šancu na jeho účasť na záverečnom turnaji v Londýne.
Sám je však oveľa skromnejší a na túto možnosť pozerá reálne. Vraví, že na postup potrebujú s chorvátskym partnerom výhru na ešte aspoň jedenom turnaji Masters, poprípade zahrať si semifinále alebo finále na US Open.
To však nie je nemožné. Veď na poslednom turnaji porazili vo finále svetové jednotky a víťazov Wimbledonu. Kolumbíjsky pár teda dostal odplatu za prehru na skôr spomínanom Grandslame.
Čo to znamená pre slovenský tenis?
Tak teraz samozrejme nehovoríme o radosti zo sledovania zápasov či o národnej hrdosti. Reč je o niečom inom.
Jedným z najväčších ak nie najväčším problémom slovenského Davis Cupového tímu bola jednoznačne štvorhra. Po skončení kariéry Michala Mertiňáka a práve Filipa Poláška sa nenašiel nik kto by dokázal udržať deblový tenis na vysokej úrovni. Aj keď snaha určite bola.
Polášek totiž nastúpil v poslednom Davis Cupe v ktorom Slováci privítali na domácej pôde súperov z Kanady. V trojsetovej bitke porazil po boku Martina Kližana pár Shapovalov - Auger-Alliassime. Hráčov, z ktorých sa už o pár mesiacov stali veľké hviezdy.
Lenže bez Poláška by bola šanca na výhru v akomkoľvek štvorhrovom zápase veľmi malá. Slovensko jednoducho nemá deblových hráčov.
To už ale našťastie nie je pravda a Slovák sa s veľkou pravdepodobnosťou stane obrovskou výhodou v rozhodujúcich zápasoch.
Druhou stranou mince je zvýšená popularita debla u slovenského fanúšika. Doteraz nebol dôvod sledovať štvorhru. O spopularizovanie sa snažila Slovenská ženská jednotka Viktória Kužmová, ktorá si zatiaľ pripísala pár víťazstiev a dva tituly, no Filip Polášek je hráč iného levelu.
Ja osobne teda vnímam túto "druhú" kariéru Filipa Poláška veľmi pozitívne. A možno to prinesie pozitívny impulz pre mladších hráčov, ktorí sa rovnako ako on, nenašli v dvojhre. Filipovi držím palce v tejto a ďalšej sezóne a dúfam, že ako tréner vychoval, poprípade vychová tenisových reprezentantov, dúfajme jeho nástupcov.
