Už dlhšiu dobu rezonuje na Slovensku kauza písania záverečných prác, ktoré sú spojené s užívaním istého titulu. Neviem, či ešte je človek, ktorý by o tom nepočul a nemal na to svoj vlastný názor. Ja ho mám. Ale ja tu nie som na to, aby som súdila, či niekto má alebo nemá právo svoj titul užívať. Nie som tu ani na to, aby som hodnotila, či práca je alebo nie je plagiát. Ale som tu na to, aby som sa na to pozrela očami študenta. Študenta, ktorý si už nejakú tú prácu napísal. Študenta, ktorý vie, čo je to písať záverečnú prácu sám, vlastnoručne, za použitia zdrojov. Študenta, ktorého práca dosiahla zhodu podobnosti menej ako 1 %.
Moje štúdium prebehlo v „novej“ dobe – v dobe, kedy systémy na kontrolu plagiátov už, našťastie, existujú. Každá jedna práca, ktorú som odovzdala, prešla antiplagiátorským systémom. Každá jedna seminárka, projekt, každé zadanie. A nevyhla sa tomu ani moja diplomová práca, ktorej téma sa, mimochodom, zaoberala podvádzaním v školách. A podobnosť, ktorú moja práca vykázala, bola menej ako 1 %. Teraz si možno poviete, že jedno percento – to sa nemám teda čím chváliť. Ale pravda je taká, že je to najmenšia zhoda, aká môže existovať. A čo je tých pár desatiniek zhody? Je to titulná strana, ktorá musí byť v každej práci rovnaká, čestné prehlásenie (!) a názov kapitol „Obsah“ a „Zdroje literatúry“.
Prečo s tým začínam? Pretože sa hnevám. Dosť sa hnevám. A som presvedčená o tom, že každý študent alebo absolvent, ktorý svoju prácu napísal čestne, musí byť nahnevaný rovnako ako ja. To, čo sa dnes šíri médiami – o rigoróznej práci, ktorá oficiálne plagiát vlastne ani nie je, pretože nikde nie je napísané, že sa o plagiát jedná; o práci, ktorá je zhodná s inou prácou; ktorá nemá správne citácie, parafrázy; ktorá kopíruje celé strany z kníh... – je výsmech. Je to poriadna facka pre študentov, ktorí presedeli niekoľko stoviek hodín v knižnici písaním, hľadaním zdrojov, formulovaním viet, a vôbec. Facka pre študentov, ktorí si svoju prácu napísali čestne.
Niektorí moji spolužiaci a kamaráti boli za svoju záverečnú prácu dokonca ocenení. Cena dekana za výnimočne prínosnú prácu, s výnimočným spracovaním. Vyplatenie štipendia, či dokonca súťaže, kde boli práce ocenené okrem financií aj tým, že sa pomocou nich zrealizovalo niečo skutočné. Nejaká stavba, simulácia reality, podklad pre software, výskum špecifického trhu, a podobne. A presne pre týchto ľudí musí byť kauza rigoróznej práce najväčšou zradou. Práca, ktorá je takmer celá zhodná s inou prácou, zhodná s učebnicami a knihami, dokonca je utajená – v porovnaní s prácou ocenenou dekanom, prácou ocenenou v národných súťažiach, ktorá má praktické využitie a ktorá vedie k realizácii skutočných záležitostí. Čo majú na to povedať títo absolventi, vedeli by ste sa im bez okolkov pozrieť do očí? Nehanbili by ste sa?
Človek sa snaží, sedí v tej knižnici, chodí konzultovať ku vedúcim alebo školiteľom, hľadá zdroje, pracuje s cudzími jazykmi, zabije extrémne množstvo času, dokonca dostane cenu alebo štipendium. A potom zistí, že v parlamente je niekto, kto celú svoju prácu „obšmahol“. A nie bakalársku alebo diplomovú. Dokonca rigoróznu. Jednoducho ju okopíroval a odovzdal. Iba prepísal nejaké knihy a učebnice. A tvári sa, že nič. Tvári sa, že takto je to v poriadku, že príslušná komisia nepovedala nič o tom, že je to plagiát, tak to plagiát nie je. A nehanbí sa, jednoducho nemá problém. A potom študent ako ja, môže vyskočiť z kože, keď vidí, kto sedí v parlamente, kto je v politike a kto rozhoduje aj o živote nás, študentov. Niekto, kto sám pravdepodobne ani nevie, aké to je napísať skutočnú záverečnú prácu.
Mám pocit, že sa nám, študentom, niekto vysmieva. Akoby nám hovorili, kašlite na to, načo by ste písali dobrú prácu, načo by ste sa snažili? Nie je to treba, aj bez toho sa to dá dotiahnuť do politických kruhov. Aj bez toho môžete používať svoj titul, už vám ho nikto nezoberie. Už keď ho raz máte, už je navždy váš – či ste plagiátor alebo nie. Toto nám má ísť príkladom? Na toto sa máme pozerať? Po všetkých tých hodinách a stresoch, či je naša práca dosť dobrá... Je to vlastne jedno. Toto je odkaz pre budúce generácie, ktoré študujú, pretože chcú v živote niečo dokázať? Toto má ísť príkladom študentom, ktorí na svojej záverečnej práci ešte len pracujú? Toto je odkaz pre tých, ktorí sa toľko snažili alebo pre tých, ktorí na tom ešte pracujú? Tak to ďakujem pekne.
Cítim sa naozaj pohoršená. Ako čestný študent, ktorý si svoju prácu vypracoval sám, s 57 zdrojmi, z toho iba pár v mojom rodnom jazyku. Poctivé strany, nie kopírovanie. Preto volám po zmene. Volám po tom, aby sa definovalo slovo plagiát, aby sa na akademickej pôde toto slovo používalo. Volám po tom, aby plagiátorstvo neostalo nepotrestané. Aby to nebola iba vec morálky. Pretože morálka je subjektívna. Morálka nemá jeden meter pre všetkých. Volám po tom, aby to nebolo o vyvodzovaní osobnej zodpovednosti. Pretože tá nemá nič spoločné so cťou, nemá nič spoločné s autorskými právami. Obzvlášť by to nemalo ostať nevyriešené pri politických predstaviteľoch. Pretože oni sú tí, ktorí môžu nakladať so školskými reformami, oni sú tí, ktorí prichádzajú so zmenami v školstve, tí ktorí nakladajú so vzdelaním desaťtisícov študentov. Oni by mali byť tí, ktorí nám pôjdu príkladom, tí od ktorých sa môžeme učiť a ktorým budeme veriť a dôverovať. A nie tí, ktorí nám klamú do očí a nehanbia sa ani len trochu, ale pritom majú naše štúdiá v rukách.
Môj pohľad študenta je v tomto ohľade veľmi kritický. Pretože takéto facky, to je už príliš. Hnevám sa, som pohoršená a zároveň som sklamaná. Sklamaná z toho, že sa na to musím pozerať ďalej. Sklamaná z toho, že sa nič nedeje, nikam sa to neposúva. Sklamaná z toho, že po niekoľkých odvolávaniach som sa nedočkala spravodlivosti. Že viacero politických predstaviteľov nemá morálku a nevyvodí osobnú zodpovednosť. A toto nie je o kompetenciách a o tom, ako si niekto robí svoju prácu, či je dobrý alebo zlý politik, či je dôveryhodný alebo nie. Toto je o cti. Pretože pokiaľ si ľudia neuvedomia, že česť, morálka a pokora je to, čo nás formuje, nebudeme sa vedieť navzájom pozrieť do očí. Tak ako by som sa ja nevedela pozerať na študentov, ktorí svoju prácu opísali. A pokiaľ sa budeme môcť všetci pozrieť si do očí, je treba zasiahnuť inak. Je treba predchádzať takýmto problémom. A k tomu môže dopomôcť jedine zmena legislatívy. Ale kto má túto zmenu iniciovať? Plagiátori? Preto prosím - nie pre seba, ale pre budúce generácie – konajte tak, aby ste sa za seba nemuseli hanbiť, aby ste mohli byť príkladom. Správnym a čestným príkladom. Nie tým odstrašujúcim a nemorálnym.
