Pred niekoľkými rokmi som chodila na skupinovú terapiu. Spomínam si na jednu peknú ženu, niečo po štyridsiatke. Trpela depresiami.
Keď mala cez dvadsať, jej manžel zomrel tragickou smrťou. Ostala ona a ich malá dcéra. Tá žena vtedy plakala. No prišla iná žena z jej rodiny a povedala jej, aby neplakala, pretože má dieťa, o ktoré sa treba postarať. Má byť silná. A tak prestala plakať a bola silná. Tak jej to predsa povedali. Živila svoju malú rodinu a na smútok nebol priestor.
No ten smútok neprestal existovať. Len si otvoril malé dvierka v srdci tej ženy a tam sa schoval. Celé tie roky tam bol a čím bol viac potláčaný, tým viac rástol. Občas na tie dvere aj zaklopal, ale nikto neotváral. Jedného dňa bol ten smútok už dosť veľký a mocný na to, aby dokázal dvere vyvaliť. A tak to urobil a ukázal sa v plnej sile. Prišiel, aby tá žena dostala druhú šancu odsmútiť si stratu svojho manžela.
Neviem, ako dopadol jej príbeh. Pretože keď ona prišla, ja som sa pomaly so skupinou už lúčila. Dokonca si ani neviem spomenúť na jej meno. Zanechala však vo mne silný dojem a odkaz, že smútiť je prirodzené, dokonca až potrebné. A že plač lieči. A tak keď niekoho uvidíte plakať, prosím nastavte mu svoje rameno, ponúknite objatie. Nehovorte mu, aby neplakal. Len akceptujte. A akceptujte aj svoj smútok. Postarajte sa o seba.
