Tak ako každý čestný a distingvovaný bloger uctieva inštruktážnu a hlavne eticko-morálnu normu kódex blogera (v mojom súčasnom prípade Kódex blogera na blog.sme.sk ), existuje i Kódex novinárskej etiky Slovenského syndikátu novinárov, ktorý doteraz ťahajú niektorí poprední „redaktori a novinári“ slovenskej bulvárnej tlače v akomsi zabudnutom zaprášenom závese. Jednoducho všetko si vyžaduje určitý poriadok a systém. Nechcem tu vystupovať ako vyškolený kazateľ životných právd, a preto by som radšej bez nežiadúcich okolkov prešla priamo k jadru problému, ktorý ma trápi.
Ako som už v samotnomúvode spomenula niekoľko kódexov a noriem, ktoré žurnalistická prax „bezpodmienečnevyžaduje“, takisto i predajca známeho pouličného časopisu Notabene jepovinný riadiť sa Kódexom predajcu oného časopisu a disponovať identifikačnýmpreukazom.
Dnes sa mi v mesteakosi nechcene podarilo už asi štvrtýkrát v priebehu mesiaca naraziť napseudo-predajcov, respektíve falošných predajcov časopisu Notabene. Na Kamennomnámestí pred obchodným domom Tesco, ale i na Obchodnej ulici ma zastaviliv intervale 100 metrov dvaja „predajcovia“ rómskeho pôvodu. Obaja zvieraliv rukách jedno nezabalené (obyčajne v transparentnom euro-obale)ufúľané a zošúverené číslo časopisu Notabene. Veselo oslovovali a zastavovaliokoloidúcich ľudí. Vtieravým spôsobom sprevádzajúc a prehovárajúc chodcovpolovicu „dlhometrážnej“ cesty, pre dokonalosť súladu medzi mojim vyjadrením a vašoupredstavivosťou takmer celkovou dĺžkou Dunajskej ulice. Keď som sa dotyčnéhoopýtala na identifikačný preukaz predajcu časopisu Notabene s fotografiou a registračnýmčíslom, duchaplne mi odpovedal, že ho stratil. A bol pokoj (v mojomprípade). Na druhom úseku putovania mojej cesty mestom som stretla toho druhéhoakože-predajcu, ktorému sa práve podarilo úspešne predať číslo časopisu.
