Nechýbal ani priateľský personál prototypu zhovievavá čašníčka dokonale ovládajúca kurz pseudo-ignorancie, v duchu ktorej obsluhuje „len svoj revír", ako nám neskôr vysvetlili. Odôvodnenie by bolo naoko zrozumiteľné, keby sa okolo nás v poloprázdnej miestnosti nepremávali hneď štyri čašníčky súčasne, ktoré nechajú hostí doslova cez dvadsať minút vykvasiť na stoličke a po uplynutí tohto času k nášmu stolu konečne pristúpi žiaľ „nekompetentná obsluha" daného revíru (revír ako terminus technicus Slovac pabus) a slovne nás nevyhostí z miesta s argumentom: „Je mi ľúto, ale toto miesto je rezervované na osemnástu!" (rezervácia samozrejme chýbala, objavovala sa len na susednom stole a v čase našej návštevy nebolo ešte ani päť hodín). Pred touto avantúrou nezmyselného čakania na obsluhu (Godota, ktorý nechodí a nechodí) sa na nás obsluhujúca daného revíru niekoľkokrát pozrela, ale vzápätí akoby si to rozmyslela.
Možno by to išlo odôvodniť i teóriou neďalekého stola, ktorí čoskoro osídlili turisti z krajiny, kde vládne lepšia menová politika. Aj keď svetom otriasa finančná kríza, toto tvrdenie by som celkom nespochybňovala. Ale aj my sme si mohli dovoliť bryndzové halušky, rajskú polievku a kofolu!
No nič to..., každopádne načo a komu bude informácia, že Slovak pub je prvá a jediná reštaurácia na Slovensku s biofarmou, keď má prevádzka ešte stále čo dobiehať v oblasti medzier ľudského prístupu k svojim zákazníkom?
