Čo ak by sme naopak začali prežívať každý deň tak, aby sme urobili radosť niekomu inému? Ak by sme všetko, čo nám život prinesie brali s úsmevom?
Nebolo by to jednoduchšie?
Každý deň sa nám udeje mnoho vecí. Veselých, ale aj smutných. Nikto nemá dokonalý život a každý má nejaké skryté boľavé miesta. No sú ľudia, ktorí každý úder prijímajú s vedomím, že ich má niečo naučiť, alebo ich posilniť. Ak sa nám stane niečo, čo nami otrasie, nesmieme dovoliť, aby nás to položilo. Musíme vstať a ísť ďalej. Pretože za rohom čaká niečo úplne iné, možnože krajšie. Veci sa udejú a o niekoľko sekúnd, minút či rokov si na ne ani nespomenieme. Budeme si pamätať na to, ako sme sa zachovali my, alebo kto nám pomohol. A práve o tom to je. Nie o permanentnom šťastí, ale o vzájomnej podpore a pomoci.
Viac ako na vlastné šťastie by sme sa mali zamerať na svoje okolie. Nie len teraz v advente, ale každý deň. Bolo by abusrdné myslieť si, že niekto môže byť nonstop spokojný. Už len preto, lebo takýto plytký život nikomu nemôže priniesť šťastie. No každý môže konať tak, aby bol spokojný niekto v jeho okolí. Možno nakoniec zistíme, že ten altruizmus je predsa len lepšia varianta ako egoizmus.
A čo sa týka tej radosti pre seba... skúste veci, ktoré ste doteraz robili s nechuťou, začať robiť s radosťou. Napríklad to rané vstávanie- možno ho nenávidíte, ale práve ono vám umožňuje, aby ste počas dňa stihli plno vecí a zažili niečo pekné.
Alebo upratovanie. Učenie sa na skúšky. Státie v zácpe...
Skúste sa na všetko pozerať tak, že aj to najnudnejšie alebo najotravnejšie vás má niečo naučiť.
