Chodím tam dodnes. V lete peši, v zime, keď je blato, po pánsky - autom. A smutno mi je. Pamäť predostiera obrazy plné detského džavotu, veselých párikov, mladých i starších; zrak núka rozpadávajúce sa múry, pár mdlých svetiel a ešte menej dôchodcov. O francúzskych barlách či bez nich podnikajú svoju dennú púť za obedom, jedným z mála rozptýlení, ktoré dnes môžu Kúpele Sliač pacientom ponúknuť. Prejdite sa po kúpeľoch so mnou.
Je nedeľa, návštevný deň. Väčšina návštevníkov využije možnosť zaparkovať na okraji hlavnej cesty, ale to sú najmä tí, čo si prídu nabrať minerálky z prameňa Štefánik, ku ktorému je od cesty bližšie. Príbuzní pacientov volia radšej platené parkovisko, kde ich neďaleko búdky strážcu privíta takýto stánok s občerstvením.
Zo Štefánika tryská bublinková voda, ale čakať sa vám nebude chcieť. Prameň je trvale obliehaný tými, ktorí svoj smäd poňali akomak veľkoryso. Trpezlivo stoja v rade aj niekoľko desiatok minút - veď naplniť si dvadsiatku poldruhalitrových fliaš za to stojí. My radšej zájdeme obďaleč k prameňu Lenkey, ktorého voda nie je až taká chuťovo atraktívna, ale na osvieženie postačí. Ostatné pramene sú vyschnuté.
Pár metrov od Štefánika sa nachádza prvá kúpeľná budova. Cestičku k nej osvetľuje... Nuž, aká cesta, taká lampa.
Túto nikdy nedokončenú budovu v lete milostivo zakrýva lístie mladých stromkov, ktoré tu stihli od nekolaudácie vyrásť. V zime je všetko naholo - stromy aj domy. Príroda si pomaly berie, čo jej ukradli. Pôvodne stavenisko chránil vysoký plot. Bol však plechový a ktosi preň už dávno našiel iné uplatnenie. Zarastená v kriačí sa dá tušiť neviditeľná tabuľa „Zákaz vstupu". Podídeme predsa bližšie, lebo tabuľa je už dávno len imaginárna, ale zastavia nás výkriky ozývajúce z budovy. Vraj tam menšie aj staršie decká chodia hrať paintball, aký tam zákaz, keď takáto barabizňa si dobrodružstvo priam vyžaduje. My sa radšej vzdialime. Niežeby sme sa báli modrého fľusancu; zvuky vo vnútri síce svedčia o aktivite, ktorá má niečo spoločné s guľkami a so značnou dávkou alkoholu, ale naša zvedavosť má hranice. Aj starší pár na nedeľnej prechádzke s vnúčatami sa radšej tvári, že nič nepočuje.
Takéto chodníčky zdolávajú dôchodcovia a chorí, ktorí sú najčastejšími pacientmi v kúpeľoch.
A už ste v aleji, z ktorej máte výhľad na cestičku k prameňom... a na iné veci. Výkriky z budovy počuť už trochu menej.
Tesne vedľa novonepostavenej budovy sa nachádza zavretý liečebný dom Detva. Vedie k nemu rampa pre vozičkárov. Zábradlie je už zhrdzavené, ale aspoň tam ešte je.
Spodkom ide zasklená chodba, aby hypotetickí pacienti na ceste od bazéna k ubytovni nenachladli. Okrem stavebných robotníkov ňou snáď nikto nikdy nekráčal.
Strom života pred liečebným domom Detva to už tiež vzdal.
Zavretá opustená Bratislava je v tomto aspekte s Detvou pozoruhodne solidárna a spoločne s kedysi nádhernou fontánou sa potichu rozpadá.
Oproti Bratislave stojí Kúpeľný dom. Funguje. Sem chodia kúpeľní hostia na procedúry.
Voda z prameňa vedľa Kúpeľného domu ešte stále tečie. Prameňom vadia ťažké stroje a nadmerná výstavba, nečinnosť ľudí ich neruší. Voda je vlažná, môžete sa v nej opláchnuť, zohriať si ruky, tí otrlejší sa môžu aj napiť, chuť je len mierne vajcová.
Keď sa pustíte po cestičke dohora, nájdete kúpalisko (v lete otvorené), tenisové kurty, schátrané kedysi štýlové ubytovne pre zamestnancov a budovy, ktoré slúžili na rôzne technické účely a služby. Pri troche šťastia (viditeľných chodníkov už niet) natrafíte na túto kaplnku. Ak si zoberiete mačetu, možno v nej objavíte Šípkovú Ruženku alebo inú devu v dlhoročnej kóme.
Keď sa vrátite späť na križovatku, môžete poobdivovať informačnú tabuľu a liečebný dom Slovensko, kedysi plný detí. Pred mnohými desaťročiami tu učila moja mama. Mreže a pletivo chrániace detských pacientov pred pádom na chodník sú už dávno zhrdzavené, ale niet sa čoho báť; dom je zavretý. Len na prízemí sa hostia môžu zastaviť v obchodíku alebo si dať v dennom bare štamperlík či čaj.
Za Slovenskom je cestička vedúca skrz vyschnuté fontány k slávnym kaskádovým jazierkam, ktoré ešte stále môžete objaviť na pohľadniciach. Rybky by ste tu už ale márne hľadali, a vlastne ani vodu nevidno. Jazierka sú plné kalu, rias a smetí, zarastené šáchorom. Je to zrejme jedna z mála slovenských vodných plôch, na ktorú by policajti mohli obkresliť kriedou obrys utopenca.
V kopci stojí ešte jeden dom - Poľana. Jeho biedu ohľaduplne ukrývajú tuje a iné vždyzelené dreviny. Radšej sa vyberieme k „Palacke". Kedysi honosná sústava jedální dnes už mnoho stratila zo svojho lesku a omietky. Vo vnútri jednej z reštaurácií sa však vľúdne svieti a vôňa, ktorá odtiaľ vychádza, tiež nie je nepríjemná.
Koberec uľahčuje hosťom chôdzu po kolonáde spájajúcej reštauráciu s liečebným domom Palace, najmä v zime. Funguje tu pár obchodov so základnými potrebami pre hostí, suvenírmi a aj nejaké služby by ste tu našli. Tiež je tu hosťami obľúbený denný bar s letnou terasou.
Palace - jediný dom, ktorý tu funguje, je zvonka značne ošumelý. Aj recepcia, hala a ordinácie lekárov pôsobia pochmúrne, akoby skameneli v čase pred 40 rokmi, a najmä zápach stariny a moču veľmi dobrý prvý dojem nerobia. Väčšina izieb je však zrekonštruovaná, niektoré úplne, niektoré systémom „čo sa našlo v sklade." Hostia sú tu však väčšinou skromní a oveľa viac než liečivú vodu a trochu toho ľudského prístupu nevyžadujú.
Oproti domu Palace sa rozprestiera krásny park, ktorý náš dojem z vychádzky mierne napraví. Vidno, že sa nájde aspoň jedna pracovitá ruka, ktorá dodáva parku jeho súčasný vzhľad. Keby sme si počkali do jari, mohli by sme sa tešiť zo záľahy farebných kvetov v záhonoch. Stromy, kry a tráva sa rozbiehajú hore i dolu kopcom a celoročne vábia po vyznačených trasách nielen pacientov, ale aj rodiny s deťmi z okolia či turistov. Hneď za rampou areálu sa nachádza zastávka autobusu, obľúbeného hlavne v letných mesiacoch, pretože vtedy tu hostí ešte stále láka program kultúrneho leta.
Naspäť na parkovisko sa vrátite dláždeným chodníčkom a aj tu sa oplatí pozerať pod nohy.
Ak sa vraciate domov autom, máte vyhrané, pretože samotný Sliač je moderné, upravené a službami dobre vybavené mestečko s istým kúpeľným štýlom. Ak však cestujete autobusom alebo vlakom, pri rozlúčke so Sliačom sa nevyhnete pohľadu na zombie - kedysi šmrncový hotel Hron postavený v švajčiarskom štýle oproti železničnej stanici.
Pred týždňom mame volali z kúpeľov, že majú mimoriadne zľavy, reku, či nechce na pár týždňov prísť. Chce. Chodí tam po operácii srdca aspoň raz do roka, pretože na rozdiel od ostatného, sliačska voda zatiaľ svoju kvalitu nemení a srdciarom pomáha. Jedno je však isté: kúpele to z biedy nevytrhne. Možno by pomohol filmársky štáb s dobrým scenárom na postapokalyptický film, ale to by Kúpele Sliač museli mať veľké šťastie. Lebo, nalejme si čistého pivka, čo sa týka postapo exteriérov, na Slovensku je konkurencia predsa len vysoká.
