O mnoho rokov neskôr láska k filmom ovplyvnila môj výber vysokej školy. Táto láska pretrváva dosiaľ. Napriek sofistikovaným domácim technológiám sú proste filmy, ktoré treba vidieť v kine. Ponoriť sa do príbehu, nasať atmosféru. Vnímať hru obrazov, zvukov, aj tú špeciálnu vôňu, keď film tak zaujme, že sa celé kino vezie na jednej vlne a občas publikum začne spontánne tlieskať. A potom si zájsť do kaviarničky, nad obľúbeným nápojom sa vrátiť k filmu a urobiť si poznámky k recenzii.
Bohužiaľ, takto to funguje len v ideálnom prípade. Oveľa častejšie dá sakramentskú robotu vnímať film, pretože kino okupujú ľudia, ktorí sú presvedčení, že sedia doma v obývačke. Alebo vyrušujú z iného dôvodu. Ich zásluhou sa počas predstavenia upínate k jedinému svetlému bodu – že film si časom ešte raz pozriete doma.
Za takmer päť desaťročí, čo zadkom hobľujem kreslá kinosál, delím rušičov a rušičky do ôsmich základných kategórií. Väčšina z nich sa dá ľubovoľne kombinovať, čo mnohí aj činia, a tak zvyšujú efektivitu svojej schopnosti znechutiť film ostatným divákom.
1. Debatéri
Fajnšmekri si pamätajú kultovú hlášku zo seriálu Firefly. Pastor Book varuje kapitána Reynoldsa, že ak svojej novej manželke bude dávať sexuálne návrhy, zhorí v špeciálnom oddelení pekla vyhradenom pre pedofilov a tých, ktorí rozprávajú v kine. Pastora Booka mám vždy na pamäti, keď debatné krúžky prežijú trailery a pokračujú v činnosti aj po úvodných desiatich minútach filmu (tzv. akademická desaťminútovka). Bohužiaľ, nie sme všetci duchovní, a tak bežný človek občas stratí nervy. Avšak hlasný výkrik: „Držte -píp-, lebo vám ich -rozpíp-!“ spoľahlivo utíši celé kino – vlastníkom patentu na túto metódu je môj kamarát Ďuro Č., ktorý to odskúšal, keď sme boli na xXx. Mne sa osvedčila dámska verzia: „Nezaplatila som za to, aby som počúvala vaše reči!“ Nevýhodou tejto metódy je, že sa potom sami bojíte do konca filmu čo len pípnuť. Možno by stačilo „Ticho v sále, prosím,“ ale to nemôžem potvrdiť. Ak chcete vyriešiť vec potichu, je overené praxou, že občas pomáha, keď sa v tme preplazíte pomedzi sedadlá a pošepkáte skupinke, ktorá vyrušuje, aby držali -píp-, lebo im ich -rozpíp-.
2. Telefonickí operátori
Títo ľudia majú neustále nutkanie nazerať do svojho smartfónu a esemeskovať. Ťažšie kalibre rovno hádžu na facebook spoilery z filmu. To, že žiariaci displej ide na nervy všetkým na dohľad, ich nemrzí. Ešte horší sú tí, ktorí majú predstavu, že zvonenie ich mobilu diváci ocenia viac ako dialógy a hudbu vo filme. V mojom rebríčku vedie slečna, ktorá sedela dva rady za mnou. Telefón jej vyzváňal dlho, okolie sa začalo ošívať, kedy konečne vyloví svoj prístroj z kabelky a vypne ho. No namiesto toho sa sálou začal niesť jasný hlások. „Aaaahoj. V kine. Počiatok. Nie zaľúbený, voľáky scifi. No jasné, DiCaprio. Trochu je už tučný. Nieee, celkom dobré, ešte dopozerám. Hej, aj Andy je tu. Čo ja viem, o hodinu? Tak na rohu. Hádam biele?“
Potom náhle stíchla, ale prisahám, že s tým nemám nič spoločné.
3. Gurmáni
V dávnejších časoch málokomu prišlo na um doniesť si do kina zemiaky s grilovanou krkovičkou a pivo. Zdravý človek proste dve hodky bež žranice vydržal. Dnes je situácia iná. Bufetári vám za príslušnú úplatu pchajú do náruče misky a vedrá plné chrumkavého sortimentu a k tomu šumivé nápoje na pregrganie. Najväčší akčný rádius v sále majú načos s príchuťou (= pachom) grilovaného mäsa alebo čili, obzvlášť, ak jedák pristupuje k činnosti s oduševnením a kochá sa každým „kch-rup!“ Ak sedíte dosť blízko, niekedy sa stačí ponúknuť. Zvyčajná reakcia je namosúrený pohľad a ukrytie poživne do bezpečnej vzdialenosti, čo znamená, že počas filmu sa už jesť nebude. Liberálnejší môžu skúsiť niečo ako: „Budete sa takto hlučne tým smradom napchávať celý film?“
4. Chrobáci Truhlíci
Túto kategóriu si privlastnili najmä muži, teda aspoň pri filmoch, na ktoré chodím ja. Narodili sa na zábradlí v kine, všade boli, všetko videli a hlavne si počas filmovej kampane, ktorá trvala dva roky, vygúglili všetky potrebné informácie od rozpočtu na catering na Novom Zélande až po značku ponožiek prvého osvetľovača. Tento typ má často so sebou slečnu, ktorej už počas trailerov vyrozpráva kompletné obsadenie, kľúčové scény, prípadne aj koniec. Pánbochráň, ak Truhlík čítal knižnú predlohu alebo si stihol pozrieť cam verziu. Počas premietania ukazuje prstom na plátno a výdatne spoileruje, napríklad: „Neboj sa, teraz vyjde slnko a príde Gandalf s Éomerom.“ Áno, máte chuť zabíjať, ale hreje vás aspoň vedomie, že nie ste na mieste tej dievčiny. A tak chrobáka len ticho upozorníte, že vy ste zvedavý na film a nie na neho. Zvyčajne sa dočkáte vďačného pohľadu dotyčnej dámy, ktorej v hlave pomaly dozrieva závažné životné rozhodnutie.
5. Nedeľní oteckovia
Tento typ je čoraz frekventovanejší. Patria sem väčšinou páni, ktorí využívajú právo stráviť pridelený deň s potomkom. Plus tí, ktorých manželky vyprášili s ratolesťami z bytu, aby mohli v pokoji navariť, oprať a povysávať, prípadne poklebetiť si s kamoškou. Je správne, ak otcovia učia deti návšteve kina odmalička. Kolízia nastane, keď ocko neodhadne, či žáner a formát filmu korešponduje s vekom a schopnosťami dieťaťa. Je vskutku nemilé, ak blízko vás sedí hoci aj sympatický muž, ktorý celý film musí nahlas čítať dieťaťu titulky. Prípadne, keď sa snaží utíšiť vystrašenú a revúcu ratolesť pri filme, ktorý mal byť predsa o trpaslíkoch! Detský krik na celé kino: „Oco, nedali mi okuliare! Ale sľúbil si mi tridé!“ zvyčajne prichádza po funuse. Behanie na záchod v 20-minútových intervaloch, pretože ocko doprial dieťaťu toľko coly, čo si zapýtalo, beriete už stoicky a v podstate toho chlapa ľutujete. Aj to dieťa. Aj jeho mamu.
6. Fanúšičky
Môžeme ich volať aj obdivovateľky a pod. Sú to dievčatá, prípadne ženy, ktoré nechodia do kina na film. Chodia na svoj idol. Zásadne v skupine. Už pred začiatkom filmu živo diskutujú a porcujú si objekt svojho záujmu. Zakaždým, keď sa idol objaví v zábere, obdivovateľky sa nadšene chichúňajú, šuškajú si a pištia. Ak sa objaví idol vyzlečený do pol pása, výskajú a vstávajú. Tvoria nezanedbateľnú časť diváckej obce, preto napr. v komiksových adaptáciách chodia hrdinovia často vyzlečení do pol pása. Pri celkom vyzlečených, resp. ľúbostných scénach fanúšičky zmĺknu, lebo v hlave im beží film s iným ženským obsadením, prípadne plánujú vraždu. Milé dohováranie tu nepomáha, pretože ony prišli do kina s jasným cieľom: Zažiť a zdieľať svoj zážitok. Človeku zostáva dúfať, že medzi nimi nemá svoju dcéru a že ich to raz prejde.
7. Puberťáci
Skupina je navonok podobná predchádzajúcej. Kumulujú sa u nich takmer všetky predchádzajúce nespôsoby, okrem pár výnimiek. Napríklad chrumkáče a colu stihnú skonzumovať už počas trailerov, takže potom film vylepšujú bubnovaním prázdnou fľašou po sedadlách a rôznymi hrami s vedierkami a sáčkami. Typické sú hlasné výbuchy smiechu PRI drastických scénach (chlapci), hlasné výbuchy nervózneho smiechu PO drastických scénach (dievčatá), hemženie sa a časté behanie na záchod (cestou si zvyčajne kúpia ďalší materiál do čreva a mechúra). Úplná katastrofa je, ak je skupina pohlavne nevyvážená, napríklad ak na jedno dievča pripadne šesť chlapcov. Každý z nich sa snaží upútať jej pozornosť, pričom sa slečna zvyčajne nervózne chichoce alebo sa pokúša byť ešte väčší čávo ako všetci chlapci dokopy. Ak sedíte dosť blízko, pomáha vytrhnúť bubnujúcemu puberťákovi prázdnu fľašu a s príslušným verbálnym ponaučením použiť ako bubon jeho hlavu. Proti rehúňaniu počas napínavých scén funguje položiť im zozadu ruky na krk (mám perfektne studené ruky) a zašepkať, čo sa im stane, ak nestíchnu. Spravidla sa potom robia neviditeľní až do konca filmu.
8. Prevádzkovatelia kina
Zo strany prevádzkovateľa zvykne diváka najčastejšie znechutiť technický stav kina. V zime zima, v lete klíma, ktorá prerapčí aj Maxovu naháňačku s Immortanom. O polámaných sedačkách, prehodených kotúčoch alebo o filmových súboroch, ktoré treba aj s trailermi pustiť trikrát, kým sa konečne načítajú titulky, je škoda hovoriť. Mnohé problémy eliminujú stále modernejšie technológie, ale nové pribúdajú priamou úmerou. Na druhej strane, niekedy sú prevádzkovatelia operatívni, najmä ak pochybí distribútor a v danom čase nedodá film (alebo dodá iný film). Ak film nie je najnovší, nie je žiadny problém použiť kvalitnú kópiu okamžite dostupnú na internete, a divák je spokojný. Môj top 3 z tejto kategórie zahŕňa uvádzača, ktorý nechal rozsvietené, aby mohol púšťať dnu oneskorencov, 20 minút po začiatku Pirátov z Karibiku. Na jeho obranu musím povedať, že po mojej prednáške sa ospravedlnil a zjednal okamžitú nápravu. Druhé miesto má u mňa kartónová dvojmetrová reklama na Dinosaura s modro blikajúcim jašterím okom, umiestnená pred plátnom počas premietania Gladiátora. Vstupné nevrátili. Na prvej priečke stojí upozornenie návštevníkov kina, aby si vypli mobily – čo by bolo samo o sebe fajn, keby to už pár rokov pred každým filmom nevyrevúval štylizovaný čávo s dementným prízvukom a vyhrážkou, že neposlušníka si počkajú pred sálou. Je mi jasné, na akú cieľovú skupinu toto upozornenie mieri, ale nie som si istá, či táto cieľovka tvorí prevažnú väčšinu návštevníkov nášho EuropaCinemasu.
Samozrejme, existujú aj ďalšie, hoci marginálne kategórie – napríklad príliš hlasno chrápajúci spáči, sexuálne nabudení (v pároch či osamelo), opilci a iné týpky, za ktorých umravnenie sú platení zamestnanci kina. Avšak počas celej svojej diváckej kariéry som sa iba raz stretla s prípadom, keď nedisciplinovaného návštevníka vyviedli zo sály. Bol to sympatický chlapík, ktorý zjavne pod vplyvom omamných látok vyliezol pred plátno a pomerne zdarne robil kontráša Brianovi Mayovi pri jeho gitarovom sóle v Queen v Budapešti.
Keď sa v plnej sále nájde od každej kategórie aspoň jeden exemplár, dopozerať film je občas utrpenie. Už nikdy viac, poviete si. Ale filmové kampane spôsobujú v divákovom tele tvorbu hormónu zvaného kinofilín. Tento hormón človeka prinúti zabudnúť na nedávne peripetie a tešiť sa na zaklikávanie svojich sedadiel v dostatočnom predstihu, aby si vychutnal očakávané dielo. Na veľkom plátne, so všetko obklopujúcim zvukom – a s milými spoludivákmi, ktorí sa s vami vezú na jednej vlne.
