Lenže doma ma ešte čakala druhá šichta s chorou mamou, ktorú treba opatriť, bordelom, čo od rána vznikol "sám od seba", a revúcim hladným Žabkom, ktorému (na rozdiel od ostatných mačiek) nevie renálna diéta prísť na chuť, takže treba nad ním stáť, odháňať domŕzavcov a ponúkať ho, kým aspoň čo-to do seba nenatlačí. A on si veru vie dať načas.
Autobus bol o tomto čase naplnený do polovice. Cez uličku vedľa mňa sedeli dvaja chlapci, také tie slušné typy: jeden v tmavom obleku, ružovovej košeli s kravatou, druhý o čosi sivší a nenápadnejší. Ten s kravatou práve dotelefonoval a ospravedlnil sa komusi na druhom konci linky, že večer pariť nepôjde, lebo sa ešte musí učiť. Zdvihla som obočie, ale len na sekundu. Kravaťák sa totiž pustil svojmu spoločníkovi vyrozprávať, prečo v skutočnosti do tej kaviarne nejde.
Boli tam vraj pred pár dňami s kamarátom. Urobili istú trovu, ale pri platení im chýbalo 10 eur. Čašníčka, namiesto toho, aby nad vecou mávla rukou, trvala na tom, aby zaplatili, na čo sa do dohadovania zapojili ďalší hostia a došlo aj na ručnú výmenu názorov. Tá historka bola dlhá. Mladík do nej vložil mnoho exkurzov ohľadom vzhľadu a povahy čašníčky, jej kamarátov, ostatnej klientely kaviarne a všeobecného napätia, ktoré tam panovalo. Pritom používal dokopy cca desať slov, z čoho jedno bolo názov kaviarne, dve univerzálne ľudové označenia genitálií a jedno sloveso s tým súvisiace. Svojho poslucháča, ktorý prikyvoval čoraz vlažnejšie, oslovoval nežne "ty k..t" a svoj prejav podal zvučným barytónom, s premysleným dôrazom a frázovaním, proste na celý autobus.
Nedalo sa to nepočúvať. Ani počúvať. Cestujúci sa snažili hypnotizovať reklamy na oknách a už aj rozprávačov spoločník sa začal ošívať. Sedela som k nim najbližšie a mrle ma žrali, žiadalo sa zareagovať, prinajmenšom v tom zmysle, že mňa jeho príbeh absolútne nezaujíma a nezaujímal by ma, ani keby bol lepšie štylizovaný, a vôbec, keď nemáš peniaze, do krčmy nelez. Ale mala som za sebou naozaj ťažký týždeň a vedela som, že slovo by dalo ďalšie slovo a bohvie, pri akej téme by sme nakoniec skončili.
V tej chvíli mladík v ružovej košeli rozšíril svoju neveľmi vysokú mienku o čašníčke na všetky ženy a so slovami: "Kto im má rozumieť? Ešte dobre, že som teplý," vystúpil.
Vtedy celý svet zružovel a zvyšok dňa sa už asi nikomu v autobuse nezdal taký únavný.
