Update: Kniha je dokončená a jej názov je Štyria mačkatieri. Jej napísanie z verejných zdrojov formou štipendia podporil Fond na podporu umenia. Kniha vyjde koncom leta 2019.
Žabkovi sa už vyliečilo bruško, ani strach už toľko necítil, a keď mu Veľká vkladala papku rovno do papuľky, dokázal sa najesť aj desaťkrát denne. Ležal na boku vo svojej obľúbenej škatuli a hral sa s klbkom vlny alebo sa šklbcoval na koberci so svojimi súrodencami. Veru aj na mačací záchod sa už vedel sám doplaziť, aj hrabať v piesku tak, že ho potom Veľká musela celého vyutierať. Len jedno mu kazilo radosť. Kým jeho súrodenci Sivko a Sirka sa naháňali po celom byte, dokonca aj Bucík už robil nemotorné kroky, jeho nôžky stále uniesť nechceli. Slabé ich nemal. Keď sa klbčil s bratmi a sestrou, stískal ich prednými a kopal zadnými, ako keby ich mal zdravé. Ale keď chcel položiť papučky na zem a zdvihnúť sa, rozišli sa labky na stranu alebo sa preklopili nesprávnym smerom. Zasa ležal na zemi. Darmo sa silil, darmo odrážal, nepohol sa ani o piaď, iba čo si zakaždým udrel nos. A hlávka sa podlahe neuhla, neposlúchala.
„Že sa nehanbíš, také veľké mača, a stále sa len plazíš,“ hrešila ho sivochlpá Teta Mima. „Aspoň že na záchod sa vieš dostať sám. To by už bola naozaj poriadna hanba, keby ťa Veľká musela zakaždým umývať.“
A Žabko sa hanbil, preveľmi, až sa celý červenal. Ešteže to nebolo pod čiernočiernou srsťou vidno. Čím viac o svojej hanbe premýšľal, tým viac v ňom rástla zlosť. A hádam sa aj bál, že Veľkí s ním nakoniec stratia trpezlivosť, strčia ho do igelitky a vyhodia ako tí ľudia predtým, kým ich Veľkí našli. Keď si na to pomyslel, vyhŕkli mu slzy a radšej si schoval ňufáčik do vankúša.
Tak sa hanbil a zlostil sám na seba aj na celý svet, ale potajomky skúšal s nožičkami robiť všetko možné, aby sa už konečne postavili. Ale márne. Len vtedy bol rád, keď ho Veľká zobrala na ruku, podoprela mu brucho aj hlavu dlaňou a položila ho nohami na zem. V tých chvíľach konečne cítil, aké je to držať hlavu hore, aké je mať koberec pod papučkami. Keď takto stál a hopkal položený na ruke, miestami sa mu zdalo, že by to dokázal aj sám, už len kúštik, kúštiček chýbal.
Lenže v jeho hlavičke bol práve ten kúštik pokazený - tak sa Žabko narodil. Cvičil, jedol lieky. Ale keď ho Veľká zložila z ruky, zasa sa len bezmocne zložil na bok. Darmo kopcoval a driapal, postaviť sa nevedel.
Jedného dňa, keď mal už srsť na boku celkom zodratú od ustavičného plazenia, uvidel za oknom vtáčika. Prišiel sa nazobať semiačok, ktoré mu Veľkí nasypali do kŕmidla - mačacieho kina. Bimko okamžite vyskočil na parapet a vtáčik uletel, hoci bol za sklom, ale v Žabkovi v tej chvíli skrsla myšlienka. Neviem chodiť preto, lebo som iný ako ostatné mačky, povedal si. Keď budem veľký, narastú mi krídla, a naučím sa lietať. Určite sú aj také mačky, opýtam sa starších.
„Ty si sa zbláznil,“ pohoršila sa Teta Mima. „Namiesto toho, aby si sa učil chodiť a behať, vymýšľať tu budeš. Radšej keby si usilovnejšie cvičil!“
Ale Žabko sa nedal odradiť a opýtal sa Bimka.
„Ja som mačku s krídlami nikdy nevidel,“ priznal Bim. „Krídla majú husi, lastovičky a sýkorky. Veľkí vravia, že aj anjeli majú krídla.“
„A čo sú to anjeli?“ opýtal sa Žabko.
„Anjeli sú takí Veľkí, čo žijú v nebi. Aby sa tam dostali, potrebujú krídla. Ale možno sa to len tak hovorí, ja som nikdy žiadneho Veľkého s krídlami nevidel.“
Anjeli... zasníval sa Žabko. Možno som mačací anjel. Len sa o tom nevie, lebo som ešte malý.
Keď sa takto upokojil, najedol sa a ľahol si do svojej škatule. O chvíľu zaspal. Snívalo sa mu, že mu narástli krídla. Keď ich rozprestrel, jeho telíčko sa vyrovnalo, celkom ako keď ho drží Veľká na ruke. Nohy sa samé spustili k zemi, hlávka sa zdvihla a krídla ho udržali. Bolo to nádherné, stáť takto rovno a nepadať. Skusmo zatrepotal krídlami. Rozrazil vzduch. Jeho papučky sa odlepili od zeme a Žabko sa vzniesol do vzduchu. Rýchlo mával a podlaha pod ním sa vzďaľovala. Teraz videl všetko zhora. Aj gauč, aj stoličky aj chrbty ostatných mačiek. Už bol tak vysoko, ako keď Bimík sedí na parapete. Ale to mu nestačilo a mával ďalej. O chvíľku už videl izbu z takej výšky, ako keď ho Veľký drží na rukách, a pritom si pripadal ľahučký, ako by nikdy nemal dopadnúť späť na zem. Ako keby si už nikdy nemal udrieť nos ani bok, ani nič iné.
Opojený radosťou lietal Žabko po celej izbe, kým sa krídla neunavili. Vtedy pristál na záclone, pevne sa prichytil, lebo pazúriky mal mocné, a krídla pritlačil k bokom. V tej chvíli ho uvidela Veľká. Prekvapene roztvorila oči. Žabko sa pyšne uškrnul, odlepil sa od záclony a skočil jej rovno do náručia. A Veľká ho hladkala a chválila ho, že ani netušila, akú majú doma zázračnú mačku.
Keď sa prebudil, zistil, že ho Veľká naozaj drží v náručí a hladká ho. „My ťa ľúbime, Žabinko. Neboj sa, nikdy ťa nikomu nedáme,“ povedala.
Veď ja viem, pomyslel si Žabko spokojne. Som váš mačací anjel.
Viac o Žabkovi a Buckovi: Maznáci s hendikepom
