Ženy, ženy, ženy. Sem-tam chlap v dôchodkovom veku, profesionálne strážený svojou rovnako starou, a teda fyzicky oveľa zdatnejšou stíhačkou. Niektoré pacientky si doniesli tanečné topánky, blúzky, sexy šaty. Šperky a mejkap, veď sú to kúpele. Iné si doniesli traumy. Jazvy na tele i na duši. Najmä tie celkom mladé, ktorým sa zrútil svet, a budúcnosť, ktorú v tejto chvíli pred sebou vidia, sa zdá byť desivá. Túlajú sa po parku zatiaľ samé, posedávajú s knižkou na lavičke, hľadia do diaľky a uhýbajú pohľadom. Necítia sa byť ženami. Necítia sa ženami dosť, lebo čosi tam hore či dolu z ich ženstva bolo odobraté, a hoci telo je už ako-tak zacelené, duši to trvá dlhšie.
Procedúr je veľa. Samá voda, samé teplo. Na dverách upozornenia typu: „Pred vstupom na procedúru si odložte všetko oblečenie.“ Malo by tam stáť: „V prvom rade odložte hanbu.“
Otrlejšie, čo už vedia, že dôstojnosť človeka sa skrýva v inom, než šatách, hanbu rozšafne odhodili už pri časovaní procedúr. Iné stískajú zuby, noria sa do seba, vystavujúc nie celkom dokonalé telá pohľadom zdravotných sestier, bratov, aj iných pacientok. Fľaky, faldy, šunky, trčiace kosti, jazvy na bruchách a hrudiach.
Deň po dni sa ostych roztápa rovnakou rýchlosťou, ako na každodenný mejkap zvyknuté dámy odkladajú šminky a aj tváre nosia nahé. Načo obliekať líca do umelej krásy, keď zvyšok tela prezrádza pravdu? Len tie skalné si nanesú na oči a pery trocha sebavedomia, a vrhajú sa do večerného dobrodružstva „terapie tancom“. Pár profesionálnych dedinských opaľovačov ich v tom podporuje.
Deň po dni sa púšťame viac do reči. Telá i tváre sme už obnažili, je rad na duši. Porovnávame si diagnózy a jazvy. Porovnávame lekárov a nemocnice. Porovnávame si deti, ak dáke máme; ak nemáme, porovnávame si tie, čo by sme chceli mať. Porovnávame si životy, tak, žensky, bez závisti, lebo tuná si nemáme čo závidieť. Pomaly a potichu sa zapájajú aj tie s traumami. Chýbajúce prvotné a druhotné pohlavné znaky postupne prestávajú byť také dôležité, meradlo ženskosti a krásy sa posúva inde. Niektoré znova opatrne objavujú úsmev.
Procedúry dávajú zabrať. Plávanie, cvičenie, masáže, nahrievanie. Dorezané bruchá bolia, ale telo, ktoré po operácii oddychovalo, je teraz rozbehnuté a pýta viac. Zapíšeme sa na brušné tance, veď čo je ženskejšie, než krútiť bokmi? A tak krútime faldami, šunkami, hrkáme kosťami, ktorá čím disponuje. Najprv kockato, o týždeň neskôr už s nadšením profesionálnej tanečnice. Peniažky na šatkách cengajú, ruky sa vlnia, prsia natriasajú, ešte týždeň, a môžeme ísť vystupovať.
„Vyhoďte prsia!“ zavelí cvičiteľka, a niekoľko pacientok sa rozosmeje, že tú náhradu pokojne vyšmarí von oknom.
Trasieme a hádžeme každá tým, čo máme, a všetky sme krásne, lebo sme ženy.
Mimochodom, dali ma už celkom do poriadku a minulý víkend si trúfla na kopec. Vyleziete naň z Prosieckej doliny a volá sa Svorad.
Najbližšie sa chystám na Veľký Choč. S kamarátkami.
A možno s troškou rúžu.
