Každý rok s teším rovnako. A keď sa povie „darčeky“, vždy ma zahreje ten dobre známy pocit z detstva. Keď sa trhá papier, keď sa už- už objavuje tvár veci, prácne zabalenej v šušťavom obale. A najkrajšie na celom tomto akte sú reakcie. Tých, ktorých obdarujem, v neposlednom rade aj tie moje. Teším sa ako malá, keď dostanem trebárs aj ponožky so srdiečkami. Ľudia všeobecne sa delia na dve skupiny. Na tých, ktorí čakajú celý rok, aby sa mohli tešiť z Vianoc, obdivujú donekonečna všetky gýčové ozdoby a každoročne kupujú nových a nových anjeličkov. A potom tí druhí. Frflú, že idú sviatky, že „musia“ nakupovať, že budú mať veľa práce s pečením, že si neoddýchnu. A samozrejme im lezú na nervy vianočné filmy. Možno nemajú radi ani Santu. Alebo Ježiška. Dúfam, že je jasné, že ja patrím do tej prvej skupiny. Celý december listujem v kuchárke, aby som vybrala tie najvhodnejšie koláčiky, ktoré prevoňajú celý byt, vymýšľam, ako pripraviť rybacinu čo najoriginálnejšie, a predsa tradične a dlho rozmýšľam, ako ozdobiť stromček, aby vyzeral čo najspontánnejšie. Vianoce sú proste môj živel. Cítim sa ako ryba vo vode. V zhone nákupov, príprav, za zvuku kolied. Aj keď nie vždy to vypáli najlepšie.
Minulý rok som sľúbila našim, že všetko prichystám sama. Bolo už 24.-tého decembra ráno, keď stromček stál neozdobený v obývačke, mraznička zívala prázdnotou a nedostatkom čohokoľvek jedlého, telka vyzývavo pľula tie sladké rozprávky so Santom, ktoré vás nútia provokačne sa vyvaliť a čakať akurát pozvanie na večeru. Naši odišli. Zostala som sama. Len ja a prípravy. Pustila som sa do stromčeka, do koláčikov, do večere. Najviac času mi zožralo uväzovanie salóniek. Ručička na hodinách sa točila rýchlejšie, ako by som chcela. Chytala ma panika. Celú hodinu a pol som iba rozosielala vianočné esemesky. Večer sa nezadržateľne blížil. Sviečky na stromčeku nesvietili, koláčiky prihoreli, ryba nie a nie sa upiecť. V zmätku a zhone, že nič nestíham, a že som zničila Vianoce sebe aj našim, som sa rozplakala. Držala som na ruke vyvesené nitky so salónkami, predo mnou ležal plech s čiernymi spodkami medovníkov, v telke fičala dojemná vianočná pieseň a ja som ručala ako pavián. Slzy som si utierala do darčekového papiera a nie a nie prestať plakať. Keď som takto zabíjala asi dvadsiatu minútu, prišli naši. Odmotali mi nitky z prstov, presvedčili ma, že tá čierna farba medovníčkom vlastne pristane a dorobili polievku. Uložili ma na gauč, aby som si dala pohov. Priniesli mi škoricový čaj a mamka našla kdesi aj náhradné žiarovky, aby stromček svietil. Keď som po večeri sedela pod ním a rozbaľovala darčeky, ktoré som si vyberala celý mesiac, bola som ten najšťastnejší človek. Naši boli úžasní. Aj ten vianočný zhon sa kamsi odparil, vytratil, uletel so smradom z medovníkov. Zostala už len vôňa čerstvo navarenej večere. A taká tá atmosféra, ktorá sa nedá nazvať inak ako vianočná. A z posledného roka som sa poučila. Napriek tomu som minule prisľúbila, že budem robiť vianočnú večeru. Ale sama doma na Štedrý deň už nechcem zostať. Veď Vianoce sú na to, aby sme boli spolu, tešili sa aj z toho mála, čo je nám dovolené a obdarúvali svojich blízkych. Úsmevom, láskou, tým, čo by sme im mali dávať vlastne po celý rok, ale v tejto dobe najintenzívnejšie.
Je teda na vás, či Vianoce odignorujete alebo ich naplno prežijete. Ale môžete sa tváriť, že tu nie sú. Budú tu. A o rok prídu znova. A ani si nemusíte priznať, že vás zožiera, ak ich nemáte radi. O rok prídu znova, či to niekto bude chcieť, alebo nie. Znova prinesú Tichú noc, Rolničky, Santa Clausov a Ježiškov, stromčeky všetkých veľkostí a hlúpe reklamy, tlačiace sa ľuďom do hláv. Ak máte vlastné obľúbené vianočné rituály, je jedno, čo sa stane, budete ich robiť stále. A možno by ste mohli pozvať na Vianoce k sebe niekoho, kto nemá s kým byť. Samého v cudzom meste... alebo len samého. Sú predsa Vianoce...
