Úsečne vyslovené slovo, vyvolávajúce z neba lyriku,bezdejné, neopísateľné, presne také známe ako neznáme, zložené z písmen,tvoriacich slovo, ktoré sa nedá pomenovať. Také vzdialené, nepochopiteľné,skrývajúce sa v najhlbšom pozadí pomenovania.
Láska je továreň na pocity a zároveň je jedinýmelementom, ktorý nenáleží zoznamu tých základných, akoby ani nikdy nedržal ľudíspolu, tiahnuc sa históriou ako tajomná pavučina, neviditeľná, lepkavá a pevná ako tehlový múr. Ľudia sa sami snažia prilepiť sa, pripevniť, pribiť a prikovať sa k láske,a sú ochotní trpieť, len aby zažili tú chvíľku blaha, keď sa svet zdá byťtaký maličký a bezvýznamný. Lebo len ona je odpoveďou na celý život, nabytie, existenciu a šťastie. Ona burcuje ten pocit zdaru a márnu snahusrdca stať sa fragmentárne lepšímčlovekom. Keď sme spolu, zamilovaný pár, dva kusy nedokonalosti, snažiace sa utvoriťdvojspolok proti svetu, len sen o večnosti sa vlečie pred nami, len vášeňhorí a hasí sa, aby mohla znova vzplanúť. Ona, láska, ktorá nás spája, jenástrojom na drvenie kameňov reality. Ako teplá smršť zaženie vrásky starostí a prinášalen horúci pocit istoty, že je tu niekto, kto miluje mňa a ja jeho.Nefalšovaný pocit čistej a jasnozrivej pravdy, sálajúcej z očí a zosamotného človeka, schopného milovať a milovaného. Tak zažívam šťastie.Blaho, keď sme spolu, v objatí, v bozku, ktorý by sa nemusel nikdyskončiť, v bozku, ktorý je len dôkazom pominuteľnosti tejto chvíle. Láskechýbajú dôkazy, úsudky, logika. Podľa Pascala je to „logika srdca“, jehopoznanie, ktoré nemôžeme zdôvodňovať ani dokazovať. Len jemu je prístupnýporiadok lásky a intuícia, že len byť spolu znamená byť šťastný. Princípysa cítia, poučky sa vyvodzujú. Princíp „milovania“ spočíva kdesi v hĺbke duše,v takej hĺbke, ktorá je samotnou podstatou človeka. A milovať znamenáodhaliť sa až do tej hĺbky, do nahoty väčšej ako je nahota fyzická, odhaliťdetaily svojho bytia. Tie detaily sú drobnosti, splietajúce lásku, tie istédrobnosti a maličkosti, pre ktoré láska potom umiera. Náhle a zároveňpomaly, keď usychá a chradne, zmenšuje sa, až z nej nezostane nič,len čudný pocit a nerozhodnosť, čo robiť ďalej. Má dva konce, jedenprirodzený a jeden nie. Ten násilný nastáva vo chvíli bodnutia nožom a spravíz človeka trosku. Vtedy je láska tým hurikánom, ktorý človeka zničí. Detailduše pukne, praskne, vylieva sa a srdce bolí, tak veľmi, akoby sa tonemalo skončiť, bolestivý čelný náraz do múru, úraz, kde len čas je doktorom. A vtedyvidíme tú spúšť, v tom bahne rozbitého srdca, zdeptaných duší, v nahotesamotnej podstaty bytia, keď láska ničí všetko, čo predtým tak prácne stavala. Pyramídasa rúca, už nie je pánom času, čas je spúšťačom celej tragédie konca ajzačiatku. Človek s jazvou na duši po záreze lásky, človek, ktorý jeschopný zdvihnúť sa, spamätať sa a pokladať predošlú lásku za pomätenosťcitov a naivitu, taký človek je dobrodruhom, hľadajúcim nebezpečie ďalšejlásky, nachádzajúc v nej potešenie a životnú pravdu zároveň. Pátrajúpo ľuďoch, ktorých by mohli milovať, mysliac si, že milovať je jednoduchšie akonájsť objekt, ktorí by sme milovali. Poznám ľudí, ktorí odignorovali predošlévzťahy a jednoducho žijú ďalej. Vyhádzali z duše prebytočné city a terazpátrajú po nových. Dnes nie sú ani menej zaľúbení, ani nešťastnejší ako tí,ktorí to nespravili. Lásku za láskou sa valí ako vlna za vlnou. Jedna väčšiaako druhá, jedna teplejšia ako ďalšie. A z cudzieho pohľadu všetkyrovnaké.
Akýkoľvek boj je márny, boj proti teórii. Láska nie je teória,nedá sa zhrnúť na lopatku a preštudovať. Nemá zloženie. Len s ňou prichádzaozajstné šťastie a pocit, že svet má zmysel, nech už je príčina láskybiologická, potreba utvoriť pár a zapríčinená hormónmi, alebo aj nie. Frommmal pravdu. Láska je odpoveďou naproblém ľudskej existencie.
