Stalo sa to pred rokom. S prázdnym očakávaním po toľkých nádejach po medaile sme štartovali na ME v Taliansku. My siedmi, ubití čudným výzorom našich nových dresov, náš kôň Flash, bývalý plemenník, v depresii, že už dlho si nevrzol, a naša sebavedomá trénerka, ktorá toto všetko spískala. Snažiac sa nás motivovať so slovami: „Nebojte sa, ja som mala víziu, že to bude dobré!“ My, dôverčivé mláďatá, vždy sme jej na to skočili. Zatiaľ to dobré nikdy nebolo. Bronzová medaila sa šmýkala pomedzi naše mastné prsty, nechala sa naháňať a potom ušla, vždy spadla do lona niekomu inému. Zo štvrtého miesta sme sa lačne dívali na stupienky víťazov a snívali o tom, že to tretie miesto jedného dňa bude patriť nám.
Po prvom štarte sme naozaj boli tretí. Naše nádeje razom ožili. Pani trénerka, ktorú budem navždy obdivovať pre jej zmysel k dosiahnutiu cieľa, bola pripravená hoci aj na vlastným rukách nášho žrebca nosiť, len aby sme mali bronz. A koníka bolo treba naozaj na rukách nosiť. Na jednom štarte vyľakane cválal po pretekárskom kruhu, mával chvostom, pripravoval sa o drahocenné body, ktoré nám, smädným po výsledkoch, chýbali. Zahrnuli sme ho láskou. Popoludní, mimo súťaže, bolo ho treba upokojiť, pomojkať, prebehnúť a potľapkať. Pred finále, aby to nabralo viac na váhe a vzrušení z neistoty. My sme boli v poriadku. Teda takmer, lebo blížiacej sa lesklej medaily sa nám točila hlava. Zacvičili sme vo finále. V tých čudných hnedých dresoch, so žrebcom s farebnou ušaňou na hlave, s trénerkou s nehasnúcim bojovným pohľadom v strede kruhu. Nie celkom nadšene sme vychádzali z haly. Bolo to príliš obyčajné, zdalo sa nám. Po nás štartovali tí najväčší favoriti. Na obrazovke sme v zákulisí sledovali pretekársky kruh. Bronz by nám nemal ujsť, mysleli sme si, dúfali sme, vedeli sme, že tomu bude tak. Priebežné výsledky zasvietili na monitore. Tlak v hrudi zosilnel, až vyrazil dych. Máme striebro! Vybuchli sme. Šťastím, smiechom, slzami dojatia. Zatiaľ štartovali potenciálni majstri Európy- nemeckí neohrození favoriti. My sme sa venovali sebe. Snažili sme sa predýchať ten nával šťastia. Napätie v hale zhustlo, až sa dalo krájať. . Zacítila som pohľady množstva ľudí, ich očakávania. Minúta pred vyhlásením definitívnych výsledkov. Sekundy... vyhlásenie. Šéfka ekipy sa otočila k nám s otvorenými ústami. Dostala som závrat. Veľký. Hlava sa točila, z očí mi vytryskli prúdy sĺz. Samotné šťastie bolo také obrovské a intenzívne, že som neovládala svoje reakce. Asi tak isto na tom bol celý tím. Práve nás vyhlásili za majstrov Európy. Kamery, foťáky, gratulanti, fanúšikovia. My uprostred davu. Plačúc, smejúc sa, objímajúc sa, kričiac. Všetko naraz. Možno neviete, aké je to byť v tom najväčšom šťastí. Ani netvrdím, že totálnu radosť prežívajú všetci majstri sveta. Ale u nás to bolo ako náhle prepadnutie alebo úder blesku. Ako keby ste sa práve dozvedeli, že ste vyhrali sto miliónov korún.
Zo surfovania na vlnách nadšenia sme ťažili dlho. A teraz, vždy, keď je mi smutno, spomeniem si na chvíľu, keď sme získali titul. Hoci v reálnom svete taký zbytočný a nič neznamenajúci, z chvíle týchto pocitov čerpám stále. Zavriem oči a cítim tú mrazivú vlnu, ktorá sa mi preženie po chrbte, tak ako vtedy. Jeden deň. Stojaci na úplnej špičke šťastia. Keď sme sa stali majstrami Európy. Vtedy v Taliansku...
