Presne tak. Predstavte si, že to ohromné moštrum je váš pes. Ako náš Dino. Jeho pôvod je zahalený rúškom tajomstva, napriek tomu, že poznáme chovateľa, mamu, otca, strýca, aj súrodencov tohto psa. Dino sa niečím líšil už od malička. Narodil sa mame basetici vo vrhu chutných malých, bielo-hnedých basetov. On bol však čierny a od začiatku podozrivo veľký. Labrador z vedľajšieho koterca sa tváril nevinne a ani pod hrozbou umučenia by nebol priznal, že má v tom prsty. Nuž, stalo sa. Čo však s čiernym pankhartom? Pán chovateľ milosrdne šteňa daroval môjmu ockovi. Respektíve prišiel a povedal: „Tu je pes.“ A môj ocino: „Vidím.“ Odvtedy je u nás. Dino bol ozaj škaredé šteniatko. Podlhovasté, s dlhými ušami po basetovi a s bystrým pohľadom a farbou labradora.
Dino začal históriu svojej existencie na ocinovom dvore podrobným skúmaním. Vyhrabával babkine kvety, striehol na sliepky, žuval topánky a lámal si mliečne zuby na všetkých predmetoch, ktoré našiel na zemi alebo nad ňou. Tak pošlo rádio, obuvník, dedkova palica. Dinove schopnosti rástli úmerne s rozširovaním sa jeho pažeráka a rastom tých obrovských tesákov, ktoré má teraz v papuli. Je však milosrdný a svoje zuby ukazuje len v nevyhnutných prípadoch- pri hre, žraní, alebo aby zapôsobil.
Ako poľovníkov pes už má za sebou aj kontakt s inými zvieratami. Neďaleko býva kamarát-kôň. Sem-tam spolu zažívajú pekné hry ako „kto je dnes rýchlejší“ alebo „ja ťa viac oslintám“. Zažil však aj hry so zajacmi, prekvapenie od bažantov, pach líšky, hru s malými diviačikmi (počas poľovačky), bitku od mamy diviačice a následný pád do potoka, vrh psím telom na kozu a dotyk kozích rohov. Dino má v sebe nezastaviteľný poľovný pud, nedá sa ale povedať, či je viac basetom alebo labradorom. Jeho zmysly sú priam nadprirodzené, trpí dokonca výnimočne dobrým zrakom. A ako je všeobecne známe, psy nevidia veľmi dobre. On vidí všetko. A naučil sa dokonale využívať svoje telo. Krátke nohy mu vôbec nebránia vo vytrvalosti, dokonca mám pocit, že ju znásobujú. Svoju váhu 30 kg a šírku hrudníka- 32 cm (!) využíva na zastrašenie protivníka. Ľudského, samozrejme.
V dome by všetko zdemoloval (experimentálne dokázané), takže býva vonku. Ocino mu v novembri zateplil búdu, aby pes nemusel spávať na verande. Dino vytiahol klince z búdy a koberec zožral. Mal potom fialové hovienka. Dino veľa spapá. Vlastne spapá všetko okolo seba. Na jednom letnom táboráku zjedol rybu s alobalom (vytiahol ju z ohňa- dôkaz o železných čeľustiach), igelitku (bez obsahu) a potkana. Voľný čas si kráti hltaním kusov handier. Nevedno, kde ich zbiera. Nezabila ho ani otrava piatimi fuchsiami. Tri dni zvracal. Odvtedy si pravidelne posilňuje imunitu tým, že žerie brečtan. Káble od rádia aj medené drôty sú teda hračkou. Skúšal už aj plast v podobe starej záchodovej misy. Všetci s napätím očakávame, čo spraví s jeho žalúdkom sklo.
Prechádzky s Dinom sú tiež sranda. Teda, ak sa v najbližšom okolí nenachádzajú ľudia. Lebo tých Dino miluje. Jeho altruistické činy v podobe atakov typu z úvodu tohto textu sa dosť ťažko vysvetľujú deťom. Ja ich prežívam stále. Dino má zmysel pre humor. V lese sa skryje a potom sa vyrúti spoza najbližšieho stromu. Zaútočí. A potom znova. Baví ho to donekonečna alebo pokiaľ sa nerozhodnem, že v bunde, premočenej psími slinami mi je zima. Ale prosím, nemyslite si, že sa nesnažím budovať si pred psom autoritu. Ťahám ho za kožu, za uši, kričím, dupem, nadávam. On však necíti vinu. Zvýšený hlas berie ako prejav náklonnosti a telesné tresty ako hru. Babka raz vyhlásila: „Dutejšieho psa som ešte nevidela!“ A vymenúva kladné vlastnosti všetkých predošlých. Dino ale nie je hlúpy, je až príliš inteligentný. Vždy vie, čo môže od nás- jeho ľudí očakávať. Spočítal si to už v prvých mesiacoch svojho bytia. To my sme zatiaľ nevyzreli naňho. Skúšala som tradičné metódy- výcvik, maškrty, vytrvalostné maratóny, aby sa unavil. Po 10 km behu cez les som ja na zabitie, pes sa usmieva. Beh popri motocykli zrušil veľmi rýchlo, keď zistil, že ho nedobehne. Pri najbližšej príležitosti ho zvalil a rozbil. Bicykel tiež neuznáva. Chniape po točiacich sa pedáloch a znemožňuje priamočiaru cestu. Aportovanie loptičiek považuje za mrhanie časom a ignoráciu prinášania predmetov ruší len v prípade mŕtvych zvierat. Možno zvyšky duševného dedičstva po labradorovi. Má rád aj vodu. Blato však ešte radšej. Snažím sa pred zablateným psom nedávať najavo, že nechcem, aby sa ma dotkol. Ale čo už s ním, keď on to vie? Má zábavu na celej prechádzke. Ja hnev, striedaný so zúfalstvom.
Taký je Dino. Dneska sa znova chystáme na dlhšiu prechádzku. Včera bolo blato, dneska sú mláky menšie. Dino sa teší. Ja tiež. Chystám si to najstaršie oblečenie, lebo dopredu viem, ako dopadnem.
