„ Vieš, Jaro zavolá raz za týždeň, zbehneme na kávu, prekecneme dve hodiny a on si myslí, že to stačí. Že náš vzťah sa tak posúva závratnou rýchlosťou dopredu a keď sa ma o dva roky spýta, či si ho chcem vziať, usmejem sa ako Júlia a poviem áno. Nie som pláž na ktorej sa bude prechádzať, keď neprší a len sa baviť. Som žena so svojimi potrebami a bohužiaľ sem tam potrebujem barličku. A že pri mne vtedy nie je, je jeho mínus, aj keď o tom nevie. A hlavne sa nepýta. Keby sa pýtal, všetko by bolo inak. A nemusela by som teraz rozmýšľať nad tým, že si ho o mesiac zavolám a vyklopím mu na stôl, že nemôžeme byť spolu, lebo sa na neho nedá spoľahnúť.
Skús sa aspoň na chvíľu zamyslieť nad tým, ako to vníma on, a už v živote nikdy počnúc tým vlakom mu nebudeš mať nič za zlé a pochopíš, prečo to všetko robí. Asi ťa teda sklamem, ale OKAMŽITE by som za teba menila.“
„ No, tak ďakujem za podporu.“ Soňa mlčala a my ako piesok v púšti spolu s ňou.
„ Sorry holky, máte pravdu.
Ale Jara by si mala zavolať a skôr než ho definitívne citovo podrežeš, tak ho na to upozorni. Nerozmýšľaj o tom sama, ste na to ešte stále dvaja, tak ho nevynechávaj.“
Jana bola celý ten čas ticho a len počúvala našu nezvratnú „podstatnú“ debatu. Vyložila na stôl svoju od istej autonehody nevládnu ruku, ktorú dovtedy schovávala na kolenách a usmiala sa.
„Ženy, ja by som menila za vás všetky.“
