Bosá

Mnohí to nechápali, ale najradšej kráčala bosá.

Po tráve, chodníku, v daždi.

Bosá.

Vnímala dotyky kvetov a slnko v ich kráse.

Bosá.

Neraz si našla drobné či väčšie ranky na nohách.

Ale bolesť nevnímala.

Ako starla, musela sa vzdať svojej lúky a chodiť po kameňoch.

Napriek tomu si ešte stále dokázala predstaviť kvety a trávu.

Keď jej však ľudia namiesto lupeňov sypali pod nohy sklo,

rozplakala sa.

Prvýkrát v živote plakala. Od bolesti.

Lebo vedela, že ľudia majú lupeňov viac než skla.

Tak prečo ho nosia so sebou?

Nevedela odpovedať.

Obula sa.

A už nikdy nevedela byť sama sebou.

Bosá.