Keď počet zahraničných kamarátov preváži.

Nikdy som sa ku nejakému špecifickému číslu nedostala, ale ako podnet na zamyslenie to bolo dobré. Zistila som, že mám veľa kamarátov, čo je vždy pozitívne zistenie. Že na Slovensku z mojich naozaj dobrých kamarátov žijú len tí s rodinami a pár slobodných a zvyšok je niekde vo svete. Suma sumárom, keď mi chýbajú kamaráti alebo sa cítim smutno, už na to nie je odpoveďou a riešením cesta domov. Celá situácia sa skomplikovala tým, že niektorí sú v Európe, niektorí v Ázii a niektorí v Amerika a naozaj neviem, ktorým smerom by som najradšej za nimi letela. Niekedy úlne všetkými.

A niekedy mi to tak príde, že nemusím chodiť vôbec nikde, pretože oni chodia za mnou. Svet je naozaj plný paradoxov a tie ktoré potešia, sú tie keď ste s niektorými ľuďmi a kamarátmi častejšie ako tí, ktorí s nimi žijú celý rok v jednej krajine a aj tak si nenájdu čas sa navštíviť.

My tu máme strategickú výhodu. Kto nás pozná, vie, že sa budeme vždy tešiť, keď nás prídu navštíviť a tak smer najbližšej dovolenky je jasný - Singapur, Malajzia, Thajsko, Indonézia, dokonca aj Austrália je v pohode, pretože sa môžu po ceste u nás aspoň na pár dni zastaviť. Zhodou okolností sme aj dnes strávili s kámošni, ktorí nás prišli pozrieť cestou domov do Čiech po ceste z Austrálie. Starý kámoš z AIESECu, naposledy sme sa videli, keď pred dvomi rokmi odchádzal na prax do Austrálie. Veľmi som sa tešila a už sa neviem dočkať ďalších návštev. Predbežne Diablik prichádza na jeseň, že???? Už sa tešíííííímmmmm.