Nie je kostol ako kostol.

Na dnešnom kostola ma prekvapilo pár vecí, ktoré boli trošku iné od toho, na čo som bola zvyknutá v našom kostole v Poprade. Tak napríklad kostol mal vlastnú webstránku, kde som si pekne mohla pozreť kedy je anglická omša, čo je ale už bežné aj na Slovensku v prípade niektorých kostolov. Ďalej hoci kostol zvonku vyzeral ako kostol, vo vnútri som sa cítila skôr ako v kine alebo kultúrnom centre, kde na prvom poschodí bola omšová sála, kde prebiehala omša ale okrem toho tam bolo aj kopec iných miestností ako knižnica, zasadačka, audio miestnosť - z tých čo som po ceste do kaplnky zbadala. Ľudia pred omšou postávali na chodbách a bavili sa a potom spolu vošli do omšovej sály, kde bolo asi 10 kostolných organizátorov, ktorí ľudí usádzali, aby každý sedel a rozdávali program omše.

Keď začala omša, všimla som si, že na bokoch boli veľké LCD monitory, na ktorých premietali texty piesní a kázni, aby všetci videli a mohli spievať a sledovať priebeh omše. Kostol nebol veľký, taký klasický, napriek tomu tam boli tie monitory, čo som uvítala. Z ďaľších vecí ma prekvapilo, že pri spoločnej motlidbe Otčenáš sme sa celý kostol držali za ruky a modlili a keď sa po motlidbe u nás doma hovorí "Pokoj a bratstvo nech je medzi nami" a podávajú sa ruky, tak tu sa ľudia začnú sebe navzájom klaňať, bozkávať sa a objímať sa, tak som sa len usmievala a na všetky strany ukláňala.

Inak bol priebeh omše klasický, na aký som bola zvyknutá. Odlišné bolo už len podávanie hostie. Tu kňaz nedával hostiu ľuďom do úst ale do rúk a tí si ju potom sami dávali do úst. To im asi ostalo ešte od obdobia Sarsu. Niektorí ju však prijali aj do úst, takže majú asi na výber.

Po omši stáli všetci kňazi pri vchode do kostola a so všetkými sa osobne lúčili, čo bolo milé.

Zaujímavejšiu skúsenosť však ako tento kostol som mala pár týždňov dozadu, keď ma kámoš vzal na charizmatickú omšu. To bol pre mňa celkom šok ale pravdupovediac na tej omši bolo asi 10x viac ľudí ako na tej dnešnej a naozaj to bolo charizmatické. Charizmatické omše bývajú vo veľkých halách ako u nás koncerty, sú strážené ochrankou a pomaly musíte prejsť prehliadkou, aby Vás dnu pustili. Vo vnútri je tribúna, kde je kňaz ale oblečený v obleku a má za sebou celý zbor (niečo ako z filmu Sestra v akcii) a vpredu je strašne veľká obrazovka ako počas hokejových zápasov na námestí SNP v Bratislave. Tá obrazovka premieta celú omšu, zábery zo sály, kňaza keď hovorí a spieva, texty piesní. Celé je to skôr o speve, či o reve, kde celý dav spolu úplne oduševnene spieva o Bohu a Ježišovi, ale tak inak ako v tradičnom kostole. Peter sa tam cítil strašne nepríjmené a po chvíli utiekol. Niekomu by to mohlo prísť ako super sektické, ale tí ľudia vyzerali byť oveľa viac veriaci a oduševnení pre vieru ako tí v normálnom kostole. Celý čas držali ruky hore a spievali. Bol to zážitok, ale keďže som vyrastala vo viac konzervatívnom prostredí, nejako som si kostol a vieru nevedela spojiť s takýmto prejavom. Asi potrebujem tradičné tiché prostredie, kde sa cítim pobožne. Ale ak budem potrebovať extázu a náboj, tak učite ešte do charizmatického kostola zájdem.