Odmietnutá európska krv.

Dorazili sme do veľkého super moderného centra, kde je najväčšia "Banka krvi" v Singapure priamo na veľiteľstve Singapurskeho Červeného Kríža. Hneď pri dverách sme zistili, že Singapúrčania naozaj sú dobrí ľudia. Bolo ich tam neúrekom a na samotné darovanie krvi bolo potrebné čakať až dve hodiny. To nám neprekážalo, pretože o zábavu sme mali postarané.

Najprv sme boli usadení s formulárom v ruke vo veľkej čakacej miestnosti č.1, kde nám hneď podarovali 100% ďžús, aby sme sa pri vypisovaní nenudili. Na formulári nás prekvapila len jedna otázka - "Žili ste v Európe po 1980tom dlhšie ako 3 mesiace a v ktorých krajinách?" Nikde sa nepomínala Afrika a ani iné krajiny, ale Európa áno. Tak sme veselo vypísali všetky krajiny, v ktorých sme takmer od svojho narodenia boli v Európe dlhšie ako tri mesiace.

V druhom kroku sme boli zaregistrovaní administratívnymi dievčatami prostredníctvom super notebookov a odvedení do miestnosti číslo 3.

Miestnosť číslo tri nebolo nič iné ako menšia kino-sála (taká menšia sála v kine v Auparku), kde všetkým čakajúcim hrál Spiderman.

Po pár minutách nás odvelili do ďaľšej čakacej miestnosti, kde sme čakali na interview s doktorom a opäť sme dostali ďžúsiky.

Piatym krokom bolo samotné interview s lekárom - to moje prebiehalo hladko. Doktor sa ma opýtal, či som všetky otázky vyplnila pravdivo, pretože ak nie dostanem pokutu S$20,000 (čo je asi SKK 400,000) a môžem ísť aj do väzenia. Potom sa ma opýtal, či viem čo je AIDS a HIV a ako sa prenáša a tým takmer skončil a chcel ma poslať ďalej.
ALE zrazu si všimol, že mám v krajinách, ktoré som navštívila napísané Slovensko a zamrazil sa. Opýtal sa ma, či som na Slovensku žila dlho po 1980tom. Ja mu na to, že som zo Slovenska a že som tam žila celých 20 rokov, kým som pred pár rokmi odišla na dlhšie.
Tak sme sa dostali do bodu, kde mi povedal, že ľudia z východnej Európy nemôžu v Singapure darovať krv, ale že môžem darovať časť krvi - plazmu. Ostala som zarazená a opýtala som sa, čo je zlé na vychodoeurópskej krvi. Tak mi doktor rýchlo vysvetlil, že kvôli chorobe šialených kráv, ktorú sme tam niekde mali, nikto z východnej Európy nemôže darovať krv v Singapure.

Viac času na mňa nemal, tak som vyšla von a všimla som si, že Peter ide na normálny odber krvi, že jeho doktorka mu to odobrila. Asi dosť hlučne som ho vtiahla späť do ordinácie "môjho" doktora a opýtala sa, ako je možné, že Peter môže darovať krv a ja nie. A bola som dosť nahnevaná, veď nikto nebude len tak pre nič za nič odmietať moju krv.

Po ďalšom dodatočnom rozhovore s viacerými doktormi sme sa dozvedeli, že nikto z Európy nemôže v Singapure darovať krv a že Petrova doktorka si Európa splietla len s UK a keďže Peter v UK dlhšie ako 3 mesiace nežil tak ho kľudne pustila ďalej.

Tak sme nakoniec krv nedarovali, ale darovali sme plazmu - hodinu sme si poležali v super kreslách, kde nám úplne bezbolestne brali krv, super mašina oddeľovala plazmu a zvyšok krvi nám potom putovala späť do žíl. So slúchatkami v ušiach a s TV pred sebou, kde mi hrali filmy ako v lietadle, aby som sa nenudila som sa teda vôbec necítila ako hrdý Slovák či hrdý člen EU - špeciálne nie vo fázach, keď mi moja "odmietnutá európska krv" putovala späť do mojich žíl.

Zhrnula by som to asi tak, chceli sme urobiť dobrý skutok a odmietli nás - pre nás oboch nový rozmer uvedomenia si vlastnej identity, ktorá sa ozve, keď to najmenej chcete. Na druhej strane by som včera nebola ani hrdý Singapurčan. Singapur je plný super moderných technológii, ktoré sa so Slovenskom porovnať nedajú, ale na konci dňa som si naozaj smutno spomínala na časy, keď sme krv darovávali v starej bratislavskej nemocnici na Zochovej, kde to síce trochu viac bolelo ale kde boli sestričky oveľa zlatšie, kde našu krv nikdy neodmietli a kde sme sa necítili len ako na bežiacom páse v super modernej továrni na odber krvi.

Ale ako zážitok to stálo za to.