Každý deň o trošku lepšia - sobota.

Na tréningu sme sa nakoniec zišli viacerí "biznismani", ktorí sa skôr bežne stretávame na networking akciách. Hlavným cieľom bolo zoznámiť sa so skupinou postihnutých (vozíčkarov), ktorých Michael trénoval, aby sme v nich identifikovali potenciál, čo sa týka ich budúceho zamestnania - možno aj v našich firmách. Čo sa týka našej firmy, ja som hľadala niekoho šikovného v oblasti programovania, koho by mohol Peter trénovať a učiť a pracovať na našich projektoch a tiež v oblasti telemarketingu, aby mi pomohli s predajom. Zvyšok osadenstva hľadal väčšinou potenciál v oblasti marketingu, predaja a zákazníckeho servisu. Od Michaela som sa naučila, že ľudia na vozíčku bez rečovej vady sú najlepší telemarketéri, pretože väčšinou inú prácu zohnať nemôžu. Sám Michael bol telemarketérom takmer 9 rokov a teraz je jediný vo firme zodpovedný za predaj - napriek tomu, že je na vozíčku.

Bola to teda skvelá myšlienka dať takto týmto ľuďom šancu na lepší život a hlavne nezávislý život, ktorí všetci chcú viesť. Všetci, ktorí chceme potenciálne zamestnávať, sme boli z menších firiem, takže cieľ bol naozaj s tými ľuďmi pracovať a očakávať od nich výsledky a nie im len z ľútosti dať zamestnanie, ale nakoniec žiadnu prácu ako to veľakrát dopadlo s veľkými firmami v minulosti.

Pravdu povediac som sa toho všetkého trochu bála, nevedala som ako zareagujem na miestnosť plnú postihnutých ľudí. Nechcela som vyzerať, že ich ľutujem a hoci som predtým s podobnými ľuďmi už bola v kontakte, nikdy nie v takom množstve a nikdy nie na tréningu, ktorý sa mal priamo dotýkať aj tých najcitlivejších tém ako sú sny a ich naplnenia. Práve v tom pocite "strachu" som najprv identifikovala dnešnú príležitosť byť o čosi lepšia, keďže som sa posúvala cez hranicu svojho komfortu.

Nakoniec však to vôbec nebol problém, na všetkých som si rýchlo zvykla a zakecala sa s každým ako pri iných normálnych akciách. Reakcie samozrejme boli trošku iné, ale v podstate to bolo veľmi milé a spontánne. Čo ma nakoniec prekvapilo viac, že počas tréningu som sa cítila viac "postihnutá" ako všetci postihnutí akolo mňa. Opäť, neviem ako ma nejaký tréning po toľkých absolvovaných tréningoch vie prekvapiť ale prekvapil. Celý tréning bol nakoniec o prístupe k životu a k sebe samému, čo nakoniec vždy najviac ovplyvňuje úspech každého jedného predajcu či pracovníka zákazníckeho servisu.

Michael o tom hovoril tak veľa aj preto, že ostať motivovaný je jedna z najťažších oblastí pre postihnutých. Nuž, zjavne nielen pre nich, pretože aj ja som na tréningu veľa pochopila - kde pri predaji robím chyby, aké sú zbytočné....a dokonca som sa zarazila aj v momente, keď sme mali za minútu predstaviť a predať ostatným náš životný sen. My "normálni" ľudia sme formulovali krásne znejúce slogany, ktoré by mohli byť našimi životnými snami, zatiaľ čo kámoši postihnutí zo seba valili sny ako - chcel by som byť schopný raz sám vyjsť po eskalátore, chcela by som pracovať v knižnici lebo milujem čítať knihy, chcela by som pracovať v rádiu, pretože rádio má taký vplyv na môj život, keď sa nemôžem veľa premiestňovať, chcem vyrábať topánky na mieru pre postihnutých ľudí, atď. .....Tak som sa hanbila, čo ale neznamená, že môj sen je zlý, len že som ho zle odprezentovala :o) a už budem nabudúce vedieť ako na to.

Dnešný deň bol teda fajn, nielen že som dala nádej, ale som sa aj veľa naučila a to všetko za necelé dve hodiny. Nabudúce beriem aj ďalších biznis partnerov.