Brigitte a Gordon mali jednu dcéru, ktorá sa práve učila behať. Viete si predstaviť, koľko roboty je okolo malého dieťaťa v jej veku. Normálne sa to dá zvládnuť, to je jasné. Lenže v tom čase Brigitte už bola znovu tehotná a Gordonovi zistili rakovinu.
Čo je možno najhoršie, onkológ mu oznámil, že mu niet pomoci a druhého dieťaťa sa už možno ani nedožije. Podľa toho sa ku Gordonovi začali správať i niektorí spolupacienti, ktorým sa zdôveril. Odpísali ho. Som si istá, že mnoho z nich Gordon prežil. Ako však vtedy mal s takým ortieľom fungovať mladý otec a vlastne celá jeho rodina? Na čo sa mali pripravovať skôr - na smrť, či na narodenie?
V prvom rade, nestratili NÁDEJ, NÁDEJ a ešte raz NÁDEJ. Boli a sú veriaci, určite sa teda aj modlili. Ale Brigitte to nijako nezdôrazňovala. Celú situáciu brali veľmi ľudsky. Samozrejme zmenili onkológa, a možno práve on, svojou odbornosťou, oddanosťou pacientovi i vierou, zmenil ten strašný ortieľ. Začal Gordona liečiť niekoľkými cyklami chemoterapií, ktoré život urobili veľmi nepohodlným, ale rakovinu zdolali. Doteraz má pokoj.
Gordonove deti majú už po tridsiatke. Brigitte by si rada popestovala konečne vnúčatá a pri nich vychutnala bezstarostnejšie chvíle ako mohla pri vlastných deťoch.
Nerobila som to ani predtým, ale po počutí Gordonovho príbehu, som si istá, že ľudia (lekári, spolupacienti, príbuzní či priatelia) by nemali chorých ľudí posielať do večnosti skôr ako ich tam nepovolá ten najpovolanejší.
