Dnes by som sa na toho dedka pozerala zhora, ale vtedy som bola malá a on obrovský, aj keď poriadne zhrbený. Široké nohavice, vyčaptané, zaprášené topánky, pravdaže na šnúrky. Zájdenú a dokrčenú košeľu prekrývalo ošúchané sako, aj keď bolo poriadne horúco. Z vačku trčal dokrčený kapesník. Šilt staromódnej čiapky, ktorá ani neviem či má nejaké meno, chránil oči pred ostrým slnkom; vtedy dedkovia ešte nenosili slnečné okuliare. Opieral sa o bicykel, na roztrhanie ovešaný plnými plátenými kapsami. A v rukách palica...
Pevne stískam rúčku odpadového koša, ktorý ma mama poslala vysypať do mestských odpadových kontajnerov, nami nazvaných sudáky. Už som bola akurát dosť veľká na to, aby som sa naučila pomáhať. Neviem, či mám pokračovať alebo počkať dokedy sa ten dedko nestratí. Ale on si len spakruky utrie pot z vráskavého čela a pokračuje vo svojej práci. Otvára sudák za sudákom, prehrabáva sa v nich palicou a vyťahuje CHLIEB. Prestávam sa báť; taký človek predsa nemôže byť zlý, ale pre istotu pozriem do okna na prvom poschodí - MAMA na mňa dáva pozor.
Sypem naše smeti do sudáka. Dedko márne čaká na kus chleba. Také niečo by mama doma nedovolila, aby chlieb skončil v koši. Keď stvrdol viac ako bolo jedlé, namočila si ho do polievky. Keď náhodou splesnivel, skončil starostlivo zabalený vedľa sudákov, aby sa nikto kvôli nemu nemusel prehrabávať v smetiach. Keď mama videla, a stále vidí, chlieb na ceste, hodí ho aspoň do trávy, aby po ňom nikto nestúpal. Ťažko sa jej už zohýba, ale neodkopne ho s nohou; pekne chytí do ruky. Aj mravce ho v tráve ľahšie nájdu.
„Ale že je teplo. Nedoniesla by si mi VODU, dievčatko?“ pýta sa ma dedko.
Nesmelo som prikývla a uháňala s prázdnym košom po schodoch domov. Hneď vo dverách, aby som sa nemusela vyzúvať, hovorím mame:
„Taký ujo vonku je smädný a chce piť.“
Mama zoberie podávaný kôš a stratí sa v kuchyni. Zakiaľ necháva prúdom tiecť naprázdno vodu aby bola dosť studená, zavŕzgajú dvierka na starej kuchynskej linke a plechové hrnčeky, natesno poukladané v malom priestore, zazvonia jeden o druhý. Voda stíchne a už prichádza mama. Ticho sa usmieva. Akoby to bola vzácna chvíľa.
„Nerozlej,“ hovorí mi. Posledné schodište schádzam pridržiavac sa steny, pretože tam nemáme zábradlie.
Dedko vodu vypil so zavretými očami, poďakoval a ja som mohla isť domov s prázdným hrnčekom. Nemalo to pre mňa nejaký veľký význam, iba som urobila niečo o čo ma niekto poprosil. Neprinieslo mi to dobrý pocit, že sa mi to raz vráti. Deti tak nešpekuľujú. Veď to bol obyčajný hrnček vody a stálo ma to iba pár schodov hore dole. Možno trochu odvahy. A dobrý skutok predsa nemôže byť o odmene; ani vo forme dobrého pocitu na strane toho kto dáva.
Na hrnček vody som zabudla. Na dlhé roky. Až teraz, keď mám vlastné deti, ktoré ku mne prichádzajú so slovami, že niekto potrebuje ich pomoc alebo už niekomu aj pomohli, spomienka na hrnček vody znovu ožíva.
V piatok si Vilmina spužiačka Daniela nedoniesla do školy desiatu. Vilma mala jeden malý syr a v sáčiku za hrsť sušených brusníc. Daniele dala brusnice, aby nebola hladná. Rebeka prednedávnom dala niekomu svoje uhorky. Spomína, že niekomu inému rodičia neposlali do školy ani balíček s trvanlivými potravinami pre prípad zemetrasenia, tak sa chystá podeliť ak naozaj zemetrasenie bude.
V podstate sa mi to vôbec nepáči. Nemohli by byť rodičia tých detí pozornejší? A práve vtedy akoby z jednej strany ku mne podíde mama a z druhej ten smädný dedko. Pozerajú na mňa a čakajú čo urobím. Vďaka nim sa snažím deťom nechať čo najviac voľnosti v takýchto malých skutkoch.
Pýtam sa práve Rebeky, komu dala tie uhorky, ale zabudla. Mimovoľne jej hovorím „Výborne!“ a ona sa trochu čuduje, že ju chválim za niečo, čo nevie.
Meno nie je dôležité. Nie je dôležitý ani dôvod, prečo spolužiaci prišli do školy bez desiatej. Nie je dôležité, či ich mama urobila chybu a zabudla desiatu pripraviť alebo si ju dieťa zabudlo na stole. Nie je dôležité dať im lekciu tým, že ich necháme medzi sebou „hladné“, aby si nabudúce dávali pozor.
Nechcem, aby moje deti boli hladné, ale ešte horšie by bolo keby boli lakomé a hlavne nevšímavé. Keby vedľa seba nechali spolužiaka, síce schopného prežiť bez jednej desiatej, ale možno smutného, že dnes zostal zabudnutý mamou a nevšimnutý kamarátmi. Dnes je to iba kúsok jedla pre spolužiaka, zajtra to môže byť oveľa viac – pre rodinu, mesto, krajinu, svet.
Ak mama dovolí. Ak mama naučí. Ak mama chce, môže meniť svet.
Ďakujem Ti, mama, za ten hrnček vody, ktorý si mi napustila pre smädného človeka. Nebola v ňom voda iba preňho, ale aj pre mňa. A podávam ďalej.
(Venujem svojej mame ku Dňu matiek.)
