Prvé čo sa dozvedám, mi dovolí vydýchnuť. Nie je to “Big One”, zemetrasenie opakujúce sa vo Vancouveri približne každých 300 až 500 rokov. Posledné bolo v roku 1700. Ako vypočítali vedci, pravdepodobnosť, že to u nás udrie v najbližších 50-tich rokoch, je 1:10. Spomínam, ako ma vystrašilo pre mňa prvé zemetrasenie v roku 2001 (stupeň 6.8 s epicentrom hneď v susednom americkom štáte Washington). Asi by som mala po dlhej dobe znovu doplniť trvanlivé zásoby a iné pomôcky, ktoré sa tu nazývajú “Earthquake Kit”. Kam sme vlastne odložili tašku, pripravenú asi pred štyrmi rokmi? Zrazu ľutujem, že v septembri som deťom do školského balíčka nepribalila okrem nového jediva aj čerstvé rodinné fotografie a nenapísala čerstvý list s uistením, že po ne do školy prídeme. Napadá ma, že som sa tu nikdy nemala usadiť. Mimochodom, bežne sa tu o zemetrasení rozpráva ako o nejakej normálnej veci, na ktorú sa dá pripraviť a prežiť ju. Alebo akoby to bolo niečo, čoho sa ani nedožijeme. Klapky na očiach.
Sobotné zemetrasenie malo pôvod inde ako bude mať naše Big One. (Nebudem rozoberať tieto technické záležitosti, píšem ako laik.) Celé to vypuklo o 20:04 na súostroví Haida Qwaii, iným menom Ostrovy kráľovnej Šarloty. Napriek stupňu 7,7 Richterovej stupnice (v tej chvíli nemám tušenia čo tento stupeň znamená, pretože hlavu mi zamestnávajú iné čísla – leukocyty, onkomarkery a podobne) a napriek asi paťdesiatke následných otrasov v intenzite až do stupňa 6,4, neboli hlásené žiadne straty na ľudských životoch ani veľké materiálne škody. O súostroví je však dobré vedieť, že je krásnou divočinou s približne pol človekom na 1 štvorcový kilometer. Najbližšie mesto, Queen Charlotte City, je vzdialené 70km. Najbližšie mesto na pevnine, Prince Rupert, je vzdialené asi 220km. Vzdušnou čiarou je Vancouver približne 770km. Keby sa niečo podobné stalo bližšie k Vancouveru, alebo inému veľkomestu, následky rovnako silného zemetrasenia by vyzerali podstatne inak.
Ľudia na Haida Quaii sú na zemetrasenia zvyknutí, ročne ich prežijú niekoľko. Prirovnávajú ich k nákladnému autu, prechádzajúcemu povedľa ich domu. Práve na tomto súostroví, blízko mesta Masset, má svoju rybársku chatu Georgia, vlastníčka firmy, v ktorej pracuje môj manžel. Pred dvomi týždňami dala z chaty doviesť pivo, ktoré sa v letnej sezóne nestihlo vypredať, a rozdávala ho svojim vancouverským zamestnancom. Teraz máme doma 120 plechovíc. No ale chem povedať toľko, že v práci manžel o živote na ostrovoch niečo počuje. Napríklad aj to, ako niektorí obyvatelia nosia tričká s nápisom: “Prežil som sto zemetrasení.” Asi len málokto z nich však prežil zemetrasenie v tej istej oblasti v roku 1949. Jeho sila bola 8,1.
Sobotné zemetrasenie niektorí prirovnávali ku trom lokomotívam, prechádzajúcim rovno cez ich dom. Zem sa im triasla pod nohami, nábytok tancoval dlhšie ako minútu. A to je nekonečno. Vypadla elektrika.
Počas vysielania, keď už elektrika znovu fungovala, telefonovali svoje zážitky. Prvotný strach stihol opadnúť a preto takmer do rána predĺžené spravodajstvo pôsobilo skôr ako show. Niektoré príbehy zneli trošku humorne – ľudia namiesto toho, aby sa skryli pod stôl, pridŕžali poličky s riadmi alebo akvárium, aby sa z neho nevyliali rybičky. Prerušili halloweenové koncerty, a poniektorí v nich o chvíľu aj tak pokračovali. Pritom hovorili, že sa boja, ale z ich hlasu to už nebolo cítiť.
Žiadna panika, skôr čakanie na veľkú senzáciu. Tou mala byť tsunami na Hawajských ostrovoch, valiaca sa niekoľko hodín nočným Tichým oceánom zo severu Britskej Kolumbie. Už iba na Hawajských ostrovoch platilo varovanie pred tsunami, od Aljašky po sever Kalifornie, celým prenádherne divokým pobrežím Pacifiku, to bolo iba upozornenie. Hodinu po tom ako odborníci predpovedali príchod tsunami, ktorá našťastie nedosiahla očakávanú silu, vysielanie skončili. Zábery z Hawajských ostrovov boli zaujímavé. Väčšina ľudí poslúchla. Hoteloví hostia, presťahovaní na štvrté až vyššie poschodie, vyčkávali na balkónoch, telefonujúc do celého sveta svojim príbuzným. Popritom si pofotili, ponahrávali videá. Tak sme videli aj ľudí, ktorých predzvesť tsunami práve na pláže vylákala. Policajti ich upozorňovali, že ich nikto nebude zachraňovať. Inak ulice boli plné áut, snažiacich sa premiestniť čo najďalej a čo najvyššie.
Ľudia v Kanade, špeciálne na súostroví Haida Qwaii a na ostrove Vancouver, ktorý ochraňuje kanadskú pevninu pred bezprostredným nebezpečenstvom tsunami, boli takmer hodinu bez informácií a pokynov provincionálnych úradníkov, zodpovedných za vydávanie varovaní pred tsunami. Sami sa rozhodli evakuovať. Napríklad v meste Tofino, po ktorom sme sa v septembri prechádzali. Aj po blízkej Long Beach, s veľkými vlnami ako vo Vancouveri vidieť nemôžeme. Na jeseň sem prichádza množstvo turistov pozorovať búrky. Z mesta smerom do vnútra ostrova vedie iba jedna cesta, je to taký malý koniec sveta. Oficiálneho stanoviska sa Kanaďania dočkali až po 39 minútach. Teraz sa právom pýtajú, prečo to trvalo niekoľkonásobne dlhšie ako Američanom.
V týchto dňoch pribúdajú nové správy. Sobotné zemetrasenie sa opisuje ako “budíček”. Máme si pripraviť zásoby na 72 hodín. Hľadajú sa milióny na technické úpravy mnohých budov, ktoré nespĺňajú parametre. Medzi nimi aj množstvo škôl. Darmo v nich majú deti pravidelný cvičný poplach. Život v uliciach Vancouveru pulzuje bezo zmien. Prichádzajú turisti i noví prisťahovalci. Budujú sa mosty, cesty, nové domy. Ako keby nič. Nikoho nevidieť po ulici kráčať s 3-dňovým nákladom. Tie balíčky netreba podceniť; pri šťastí ich možno naozaj budeme mať poruke. Či sa odtiaľto dostaneme aj do vyššej nadmorskej polohy... to bude ťažké, súdiac podľa situácie na cestách v dopravnej špičke. Lepšie by bolo odísť s predstihom ... keby tu ľudí nedržala práca, škola, dom, rodina, nemocnice, krása.
Najistejšou prípravou na zemetrasenie tak zostáva čisté svedomie. To sa dá zobrať všade.
Na záver už len jedno. V prípade, že vo Vancouveri to zemetrasenie bude, netreba sa pýtať, ako Boh mohol niečo také na ľudí dopustiť. Pretože my ľudia o tom veľmi dobre vieme.
