Kto dokáže spútať mozog a zastaviť jeho blesky do tela? Kto zavrie ústa, neschopné prehĺtať nevrlé slová? Kto pod viečkami skryje smutný pohľad do srdca? Prečo sa srdce tak ľahko premenilo na malého zajaca?
Samučičká duša blúdi, hľadá miesto na nádych. Pamätá i dobrý čas. S neustálou prosbou o milosť, chystá si však svoju archu.
Ešte pár dní chcem spať a potom precitnúť na stoličke u lekára. Zo zeme zodvihnem spadnutý časopis s hrozným príbehom a spýtam sa: „Čo tu robím?" Po jeho prvých slovách už budem iba plakať od šťastia, že ďalšia potopa je zažehnaná. S vierou, že pokoj už bude trvať navždy, vysadím prvú vinicu a budem krotiť divé zvieratá.
Alebo sa iba jednoducho zobudím vo vlastnej posteli; bude sa písať rok 2009. Milovaná ruka zohreje zdravé telo, iba podchladené najstrašnejším snom. Prisľúbim i teplý kraj. Prvý deň však bude celý patriť mojim vlasom. Pred zrkadlom, spolu s deťmi, vyskúšam účes za účesom.
