Stretnúť sa s cudzími niekde na ulici je na pohľad ťažké. „Budem mať bielu šiltovku a dve deti“, hovorím. A Gitka zasa že ona má škoricovú mikinu, krátke vlasy a okuliare. Aďa niesla na rukách svoje malé vytúžené dieťa. Moje dievčatá sa vždy rozbehli v ústrety tým pravým osobám akoby ich poznali dvesto rokov. Magda nás čakala už druhý deň doma, vyzerajúc nedočkavo z okna, kývajúc rukami, aby sme si ju určite všimli. Deti vystískala a nakŕmila ako vlastné vnúčatá. Pri odchode sypala za nami svoje bozky na rozkopanú ulicu.
„Čo ste videli v Bratislave? Hrad nie? Ani Devín nie?“
Hrady len tak z diaľky, ale zopár ľudí celkom zblízka.
Ľudí čerstvých a šťavnatých; žiadna chémia.
Ľudí, ktorí sa Ti sami natrú na chlieb ako maslo. Na tanier pridajú vlastné srdce, a ešte ho aj rozkrájajú.
Ľudí, po ktorých prichádza ešte väčšia chuť. Chuť na ľudí. A tiež chuť zmeniť samu seba podľa ich zrkadla.
(Venujem tým, ktorých som stretla a ešte stretnem).
