Smiech patril Zdenke, ktorá nám prišla opatrovať deti, keď sme počas jedného víkendu cestovali s manželom na pohreb. Obtelefonovali sme zopár známych, ktorým sa nebojím deti zveriť na noc. Za posledné tri roky mojej choroby sme ich už museli poodkladať po známych i neznámych a ako tak sme si zvykli. Teraz, takto narýchlo, boli k dispozácii iba naši vietnamskí priatelia, ktorí si kvôli nám upravili svoj víkendový program. Rebeka však začala plakať, že ak nemôže ísť s nami (pozvaní boli iba dospelí), chce zostať doma, kde všetko pozná.
Spomenula som si na Zdenku, ktorú som stretla iba jedenkrát, ale zato na dôveryhodnej akcii. Aj jedna známa (cez písanie) mi ju pekne opísala. Zdenka je slobodná, pracuje s deťmi, a možno si ľahšie nájde čas.
Bola ochotná. Hneď ako prišla, zaujímala sa predovšetkým o deti, a to je vzácne. Mala som pocit, že najbližších dvadsať štyri hodín budú pre ňu tým najdôležitejším objektom na svete. Plánovala všetky možné aktivity, ktoré deti majú radi. Získala si ich, a tým aj mňa. Nič ma neurobí spokojnejšou ako zdravá veselosť mojich detí. Prestala som tŕpnuť a naopak, vychutnávala som si úľavu a neopísateľný smiech trojčlennej skupinky. Dávno sa tak dlho a s takou chuťou u nás nesmialo. Ako keď oceán po dlhej dobe, za silného prílivu, pošle k brehu krásnu vlnu. A hneď za ňou ďalšiu a ďalšiu. Človek nestíha pozbierať vyvrhnuté mušle.
Čistá radosť z toho, čo je TERAZ. Napriek snahe niečo také si udržať, z nášho domu sa za posledné tri roky akosi vytratila. Nenápadne, kúsok za kúskom, v takmer neprestajnom odlive. V tichom dome, pri serióznych rozhovoroch či ponorené v knihách, aj deti zmúdreli, stali sa opatrnejšími. Nie na sto percent bez bláznovstiev, ale predsa len nadmerne spútané akýmisi novými pravidlami. Bez Zdenky by som si ten rozdiel nebola uvedomila, aj keď nebola našou jedinou návštevníčkou.
Radosť, chcem Ťa späť! Len neviem ako.
